Apáka a mamáka - Koloman Kocúr
Apáka a mamáka
9,95 €
Pri nákupe nad 49 € máte poštovné zadarmo
9,95 €

Na sklade, objednávajte však rýchlo

Odporúčané tituly a kolekcie

Viac o knihe

Groteska zo života ľudí, ktorých manželstvo trvá 77 rokov.

"Keď narodil som devatnástý storočí, uhorský monarhia ból, vyprávali sme maďarský. Potom ból prvý vojna a prišiél Československý republika. Tedy my museli sme naučiť slovenský. Ale rýhlo prišiél druhý vojna, a ból tutok Horty Maďarorság, a zasek šecci maďarský. A keď ból druhý vojna konec, potom začalo komunizmuš… a zasek je slovenský! Doví, čo bude budúcnosti? Zasek maďarský? Alebo inakší? Ale my už druhý nebudeme učiť. Netreba. Doví, prečo my tak dlho žijeme? Čo urobili sme? Lebo od nás starší už ani neni sú celý dedine. A možno ani celý štáte. Prečo je taký? No prečo?“

Ukážka z knihy:

Apákova lenivosť
Mamáka sa prezlieka do slávnostných čiernych šiat. Obúva si čierne lakovky, uväzuje čiernu zamatovú šatku. Na šuchot a hrmot sa zobudí apáka. „No, de ty hát tak parádíš?“ povie.
„Templomba1 idem, spovedať,“ odpovedá mamáka a dodáva: „Hoď aj ty. Tolko spať do videl?“
„Dotedy dobrý, kým vládzem spať. Ty nelahneš?“
„Ištenem! Jako móžem lahnúť, keď ništ neni urobený?“
„Ty aj tak len preto robíš, lebo nespíš.“
„Já mosím urobiť, lebo treba! Prettým ešte vládala som. Ale neská už néjde. Darmo. Konec. Na obed nevládzem. Hrbát bolí. Ruky, nohy žibbadujú2.“
„Žibbadujú? No tak tedy rob len tolko, kolko vládzeš. Já tak robím.“
„Jáj! Špina zjella by nás!“
„Špina? A de je špina? Ukáž sem! Daj metla. Pozametám. Ale povím, že nebudem prplať jako ty. Šecky somarina mosíš urobiť. Čil ešte pomáhám ti. Ale jako bude, keď nebudem stať postele?“
„Jako bude? Jako čil. Aj čil len posteli ležíš. Ani templomba, ani obhodba.“
„Já mám stávať? Ty stáváš!“ zvolá apáka dramaticky. „Šesť hodín, zebudíš. Sedem hodín, omša. A keď omša končí, ideš obhodba. Po ceste.“
„Dobre, ale kolko treba stáť rade!“
„Hát, tak potom nestoj. Hoď potom druhý deň.“
Nahnevaná mamáka spľasne rukami: „Že druhý deň! Šak každý deň treba stáť. Jáj! Ištenem! No povedz, dá s tebou, dá?“ Potom rezignovane mávne rukou a zaplesne za sebou dvere.

Cestou do kostola
Mamáka sťažka kráča do kostola a modlí sa: „Uram3, deň príjemný, pokojný daj mne prežiť. Neh já hrjéšný neni som a neh já večer pohváliť móžem teba radosťom a čistý srccom. Ámen.“
Oproti mamáke kráča tulák v dlhom, špinavom hubertuse. Vytečené oko má previazané čiernou páskou. Okolo krku má károvaný šál. V rukách navlečených do štrikovaných čiernych rukavíc s odstrihnutými koncami prstov nesie gitaru. Pod pazuchou zviera prázdnu plechovku. Míňajúc mamáku tulák slušne pozdraví: „Dicsértessék a Jézus Krisztus!4 „
Mamáka mechanicky odzdraví: „Mindörökké! Ámen.5 „

Spavá nemoc v stánku božom
V rannom kostole zíva desať veriacich. Kňaz tiež zíva. Po bohoslužbe nemotorne vlezie do spovedeľnice, aby si vypočul mamákinu spoveď.
Mamákina sa dlho-predlho spovedá zo svojich hriechov. Keď dospeje ku koncu, požiada o rozhrešenie: „Já šecky hriéhy celý srcce lutujem. A rozhrešení prosím.“
Ale z druhej strany neprichádza žiadna odpoveď. Mamáka trpezlivo zopakuje žiadosť o odpustok znovu: „Já slubujem, že Božím pomocom polepším a nebudem už hriéhuvať. A rozhrešení prosím. „
Kňaz nič.
Mamáka sa vyteperí z búdky von a opatrne odchýli dvierka na druhej strane spovedeľnice. Kňaz je tam, ruky spôsobne zložené na veľkom bruchu, hlava vyvrátená dozadu, oči zavreté. Spí ako dudok. Veľký zlatý kríž na hrudi mu pri každom nádychu vystúpi k brade a pri každom výdychu poklesne k pupku. Z pootvorených úst mu vyteká pramienok slín.
Mamáka na kňaza chvíľu hľadí. Potom privrie dvere a bez slova sa vyberie k východu. „Len tebe já verím, jáj, trojitý mój Bože! Len tebe já dúfám. A len teba já nadošecko lúbím!“ drmolí cestou.

Néjde už, néjde
Obchod na malom námestí je zatvorený. Od vchodu sa kľukatia dva nezávislé rady čakajúcich zákazníkov. Jeden sa vinie smerom k hornému koncu obce, druhý k dolnému. Mamáka sa poslušne zaradí na koniec dolného.

Pri vchode do obchodu stojí tulák. Plechovku na drobné si položil k nohám. Brnká na gitaru hrebeňom a spieva: „Olam vókin, jés indíd, am tókin, baut jú en mí en am hópin, júl kom bák to mí. Vot aj houp só, héts aj ken bí, džast réjdn, ju help and mí, en am hópin, jú kom bák tu mí. Jé-jé-jé, voč ju gana dú en vel ran kráj. Jú gana rán on véj in háj. Am gana ran on báj jór sájd. Jú prity béjby bí vit áj!“

Ľudia v radoch zatiaľ nespokojnosť neprejavujú. Veselo klebetia. Mamáka však nemôže klebetiť, lebo zle počuje. A tak len tíško stojí a čaká. Potrebuje len mlieko a tvaroh, lebo chlieb si kúpila včera, ale nedá sa nič robiť, musí počkať s ostatnými. Občas si len tak, pre seba, povzdychne: „Jáj, taký je. Néjde už, néjde. A čil čo hát? Ništ hát.“

Maslo
Mamáka sa pomaly vracia z obchodu. V rukách nesie nákupnú sieťku so skromným nákupom. Vojde na verandu, zatvorí za sebou dvere a mieri rovno do kuchyne. Nákupnú sieťku položí na kuchynský stôl. Zloží si z hlavy čiernu šatku a vyzlečie si šaty a topánky. Potom si oblečie kvietkovanú domácu zásteru.
Vojde do kuchyne, otvorí chladničku a vyloží z nej na stôl nátierkové maslo, aby zmäklo. Nákup zo sieťky vloží do chladničky. Potom vyberie z kastrólika včerajší lóger, pridá doň štipku pravej kávy a dve lyžičky melty, aby apáku neporazilo, a postaví s vodou na sporák. Napokon začne miešať dve vajíčka do apákovej praženice.
Päť minút po ôsmej, len čo doznejú posledné slová ranných správ, apáka vypne rádio, zlezie z postele a odšuchtá sa vo vyčaptaných kockovaných papučiach do kuchyne. Tu poza mamákino plece skontroluje prípravu raňajok a vyjde na priedomie. Ociká spiacu sliepku pod orechom, naťahá zo studne vody a opláchne si tvár. Vráti sa dnu a zasadne si rovno za prestretý stôl s praženicou. Na rohu stola si všimne vyprázdnenú nákupnú sieťku. „No, kúpila si?“ spýta sa mamáky ukazujúc na sieťku.
„Kúpila hát,“ povie mamáka a odprace nákupnú sieťku zo stola.
Apáka sa s chuťou púšťa do praženice. Odlamuje si chlebík a vytiera ním tanier. Každé druhé-tretie sústo zapíja dúškom čiernej kávy.
Mamáka hrmoce s riadmi. Nazerá do chladničky. Pod stôl. Do špajze.
Apáka na chvíľu prestane žuť: „No, čo zasek nenájdeš?“
Mamáka odvrkne: „Nenájdem oné, izé… maslo.“
„Hát, ale načo hceš?“
„Idem jesť, a nenájdem. Nikde tutok neni.“
„Potom inde je,“ zahundre apáka s plnými ústami od praženice.
Chvíľu je ticho. Apáka sa napcháva, mamáka prehľadáva kuchyňu.
Apáka vylíže z kastrólika poslednú hrudku praženice, vycedí z hrnčeka poslednú kvapku kávy a odgrgne si. Na rozdiel od hladnej a nervóznej mamáky je už nasýtený a vyrovnaný. Blahosklonne prejavuje snahu o pomoc. Zamyslí sa a povie: „Jáj, vím už, čo ty hladáš. Vím! Také, čo ždycky kleba natíráš. Ten malý maslo, škatuli.“
Mamáka ožije: „Ten! Máš tam?“
„Nemám,“ krúti hlavou apáka a dodáva: „Keď nenájdeš, škatula asi stratil.
„Stratil,“ potvrdí mamáka.
„Azapád!“ rozčúli sa s účasťou apáka. „Jako mohól taký velký škatula stratiť?“
„Tak, že stratil,“ zahovára mamáka.
„Dobre, ale de stratil?“ dobiedza apáka.
„Já nevím, de stratil,“ krúti hlavou mamáka.
„Keď nevíš, tak hoď a pohladaj!“ povzbudzuje ju apáka. A dodá: „A pohladaj ho tam, de on stratil!“ Potom sa postaví a vezme zo stola šálku, kastrólik a prázdnu kanvu od kávy, že ich odnesie do kuchyne, do lavóra s teplou vodou. Nátierkové maslo je tam. Za kanvou.
Apáka položí riad späť na stôl. Vezme do rúk škatuľu a zvedavo si ju obzerá. „A neni totok ten škatula?“ hovorí.
Mamáka podíde bližšie: „Ukáž? Tentok je. Nohát!“
Apáka sa rozčuľuje: „Azapád! A že stratil!“
Aj mamáka sa rozčuľuje: „Ale takýto dačo! A de ból?“
Apáka ukazuje na stôl: „Hát, tutok!“
Mamáka zaútočí: „A prečo tam si dal?“
Apáka sa bráni: „Zasek já? Já tam som dal? Jako dal som tam, keď neho ani nejedól som!“ Ukazuje na svoju obranu mamáke vylízaný kastrólik: „Já praženica jedól som!“
„Len ty tam si mohól dať. Já nedám tam nikdy,“ hudie si svoje mamáka.
„Nikdy ám!“ zvolá nahnevaný apáka. „Nevíš ty ani, de dáš! Aj taniér fčera stratil.“
Nadurdená mamáka chvíľu mlčí, aby nazbierala argumenty na protiútok. Po chvíli vyprskne: „De dáš maslo škatuly, keď neho ješ, no de? Povedz!“
Apáka ukazuje na stôl: „Hát, hentam.“
„No vidíš!“ zvolá triumfálne mamáka. „Aj neská ból hentam.“
„Hát, ale potom de mám dať? Keď jím, len tam móžem dať.“
„Nehovor zasek! Móžeš aj inde dať.“
„Inde? Ale de? No, povedz!“
„Tutok ja!“ mamáka ukazuje na šamlík.
„Tak prečo nedala si tam?“
„A prečo mala som dať, keď já vóbec ništ nedala som?“
„Vidíš! A prečo nišť nedala si?“
„Lebo bála som, že ty povíš, neh nehám tam!“
„Tak potom nenehaj tam, keď nehceš. Já nedbám. Rob, čo hceš. Mne už nezáleží“
„Nezáleží hát. Já vím. Lebo už najedól si.“
„A čo? Nemal som najesť? Neni mój vina, že ty nehceš jesť!“
„Já nehcem! Ištenem! Že nehcem! Sková maslo škatuly, a potom poví, že já nehcem! To svet nevidel taký hlap! Už zasek si opil, čo? No, de ból si ráno? Nemosíš ani hovoriť. Já vím. Pivnici!“
„Ale hoď! Pivnici neból som.“
„Darmo povíš. Aj tak vím, že si ból.“
„Neból, azapád! Ale keď tak povíš, že som ból, tak potom idem!“
„Len hoď. Aspom konečne pokoji najím.“ Apáka tresne dvermi.
Mamáka sa prekrižuje a pomodlí: „Poď ty dole, Ježiš neba, neh si náš hosť. Zažehnaj šecko, čo si dal na stól nám. Ámen.“
Potom sa pomaly pustí do raňajok.
Čítaj viac
Našli ste v našom obsahu nejaké nepresnosti?
Dajte nám o tom vedieť.

Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.

Počet strán
128
Hmotnosť
156 g
Rok vydania
2002
Väzba
pevná väzba
Jazyk
slovenský
Vydavateľstvo
L.C.A.
Rozmer
120×155 mm
ISBN
8088897416
Naše katalógové číslo
11005

Recenzie

Ako sa vám páčila kniha?

4,3 / 5

28 hodnotení

15
10
0
3
0

Katarina Knižková
17.12.2020
také milé, ľudské dumkanie
také milé obrázky, so života starého manželského páru, kto mal obdobnú babku a dedka, tak ho to pohladká po duši a vráti do detstva.
Aj sa zasmejete, aj sa zasmutníte...
Maličká knižička, prečítate ju vo vani.
Čítaj viac
Ján
30.10.2017
Radšej audio
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Veľmi dobré, toto rozprávanie pohladí dušu, aj keď s trochu smutným koncom, ale taký je život. Posledné slová modlitby Apáky hovoria za celú knihu. Ale, vzhľadom na "nárečie" Apáky a Mamaky, ale najmä aj jeho fantastické podanie Borisa Farkaša uprednostňujem na 100 % počúvanie audio knihy. Dík, Koloman ! Čítaj viac
Jana
11.7.2014
Pohodovka
Objednala som si audioknihu. V podaní Borisa Farkaša je to veľmi dobre počúvatelné.
Čítaj viac
Zuzana
18.1.2013
Názor čitateľa
Veľmi milá knižka, prečítaná za jeden večer... Úsmevné a zábavné, pripomína starých rodičov v niektorých situáciách... Čítaj viac
Pettra.bu
3.7.2010
smiech cez slzi:)
o tejto knihe som počula už z relácie Dada Nagyho a jeho literárnej revue. Keď som vtedy počula nahovorený úryvok " oberanie marhúľ" bola som hotová pretože je to jedna s kníh ktorá vás celkom autenticky vtiahne spať na dvor k starým rodičom:)
Ešte sa mi ju nepodarilo prečítať celu ale veľmi sa na to teším:)
Aj teraz keď čítam tieto úryvky ktoré sú popísané tak milo a láskavo že mám po celý čas úsmev na tvári a slzy na krajičku.
Čítaj viac
Vierka
2.3.2008
Názor čitateľa
Fantastická kniha, včera som ju nahlas čítala svojmu mužovi , uvarili sme si čaj a smiali sa tomu krásnemu a láskavému humoru.
Najzábavnejšia kniha / aspoň pre mňa / za uplynulý rok čo som čítala.
Čítaj viac
Vierka
1.3.2008
Názor čitateľa
Veľmi mi to pripomenulo starých rodičov môjho muža , ktorý sú spolu 54 rokov a sú to takí " poslevenčení maďari". Kniha je milá, príjemná. Prečítala som ju za hodinku.
Scénka s oberaním marhúľ je úžasná. Kocúr Kleofáš je fantastický.
Milujem takýto láskavý humor. Autora nepoznám, ale prajem mu veľa literárnych úspechov.
Čítaj viac
Michaela
30.1.2008
Pekne
Knizka je vyborna, vesela. Urcite si zamilujete kocura Kleofasa :-)
Odporucam
Čítaj viac
Stigrica
12.1.2006
... prijemne ...
... dostala somtuto knizku darom, aby sa mi rychlejsie cestovalo domov ... precitala som ju tak za hodinku pri polotlmenom svetle v rychliku ... musim povedat, ze ak ma niekto spomienky na svojich prastarych rodicov, tak tu sa urcite najde :o) ...
... rozhodne stoji za to, precitat si tuto malu grotesku zo zivota dvoch starych ludi, ktori ziju uz len pre seba, no na druhej strane kazdy den uplne naplno ...
... o ludskom porozumeni, opatere, tolerancii, respekte, laske a laskavom humore ...
STIGRICA
Čítaj viac

Čítaj viac

„Začiatok je vždy iný a prostriedok je vždy zložitý. No koniec je vždy jednoduchý a rovnaký. Na konci vždy niekto príde, niekto odíde, niekto zomrie a niekto zostane.“

Štyri hostiny - Meir Shalev
Štyri hostiny
Meir Shalev