Len príbeh, ktorý sa nestal, je večný – taká zásada sa uplatňovala v literárnej tvorbe, výmysel mal takto bližšie k pravde ako premenlivá skutočnosť. Tieto temné príbehy nie sú výnimkou – čím vyššie sa vznášajú v oblakoch, tým pevnejšie sa držia pri zemi, často vďaka silnému sociálnemu podtextu. Hrôzostrašný trest je odplatou za krivdu, za unáhlené vyrieknutie ortieľa, za neuvážené pohrávanie sa s poverou alebo za spáchaný hriech. V dávnejších časoch sa zvyčajne rozprávali v priateľskom kruhu pri teple kozuba, niektoré majú charakter povesti či legendy. Ani po čase, niekedy s odstupom takmer troch storočí, nestratili na príťažlivosti. Na jednej strane navodzujú úzkosť a zdesenie, na druhej vtipne reagujú na maniere, ktoré zďaleka nemožno označiť za dobové, a teda neaktuálne. Diskurzívny zážitok ponúkajú aj konfrontáciou vedy a náboženstva. Vari sa dnes túla po svete oveľa menej mastičkárov alebo čudákov, vyznávačov mysticizmu pod rúškom vedy? Aj keď vcelku chápeme nejeden dôvod pre polemiku povedzme s kresťanskou vierou a jej morálkou, neotvára ich fanatické zavrhnutie opätovne cestu k satanizmu? Hranice vedy odjakživa poskytovali voľný priestor na špekulácie a ich zneužívanie. Ani z hľadiska dobového poznania ho podceniť nemožno, totiž vylúčiť z neho sektárstvo a či prehliadnuť tragické následky manipulovania s človekom – a to nielen pomocou hypnózy.