Posteľ sprevádza človeka celým životom. Strávi v nej približne jeho tretinu – či už vo svojej, alebo v nejakej zaujímavejšej. No dobre, v divokých dobách dospievania sa vyspí aj pod širákom či pod kriakom, ale kniha nie je o spaní. Spanie je z hľadiska postele asi to najmenej zaujímavé. Niekedy je zaujímavá posteľ samotná, či už konštrukciou, veľkosťou alebo umiestnením; inokedy to, čo sa deje pod ňou, na nej, vedľa nej, či v nej – o čom by vedel rozprávať napríklad roztoč.
Niekedy je problém sa do postele dostať, inokedy ju opustiť. Manželské, poschodové, nafukovacie, zvinovacie, „kolísavé“, vodné, to všetko patrí do tejto knihy. Od prvej po poslednú. A mnohé postele sú výnimočné. Či už tým, kto je v nej, kto ju dodal alebo len tým, že vôbec je. S čím všeličím postele súvisia! Predstava postele samozrejme priamo evokuje súvisiace dráždivé predstavy, no a pár príbehov ich skutočne aj naplní. Vo všetkej počestnosti… Prinajmenšom z hľadiska čitateľa.
Postele
„Jéžiš, ty si mi teda foter, tatko!“ zasmiala sa a doslova mu vrazila dieťa do rúk. „Na a kúp! A prestaň sa vyhovárať!“
Zľakol sa. Už dva týždne sa mu darilo vyhýbať kúpaniu dieťatka – celý ten čas, čo ich má doma. Myslel, že nenápadne, no ukazuje sa, že ho jeho žena prekukla. Zrazu má dieťa v náručí, vlastne v rukách. Dieťa do dvoch dlaní. Presne. Videl podobný obraz, ale to bol iný mladý otec – vzpierač. Ten keď vo svojich ručiskách držal niekoľkotýždňovú dcérku, celkom ju skryl. On nie je vzpierač, ale ruky má dosť veľké na to, aby sa mu v nich dieťa stratilo. Bojí sa ho, tak útle telíčko, tak krehké!
Nezareagoval na vrazenie potomka do vlastných rúk tak, ako jeho priateľ, keď im čosi priniesol a vyfasoval maličkú. Ani jemu sa nepáčilo, že drží vlastne ešte novorodenca a zdôvodnil svoju nevôľu vcelku absurdne: „A čo keď to pokazím?“ No dobre, bolo to lepšie, než hláška iného ich známeho, ktorý si nedlho predtým našiel dievča a vyslovil obavu: „A nie je to nákazlivé?“
Zvládol to. Okúpal maličkú po prvý raz a odbúral tým svoj strach. Príde doba, kedy ju bude kúpať rád a a hlavne bude potom prečesávať a fénovať jej anjelske zlaté kučery. Vždy ju pritom uloží tak, aby jej hlávka prevísala kúsok z postele do priestoru a pustí sa do česania. Najprv prstami, opatrne a pomaly, aby ju nekvákal, potom hrebeňom.
Potom spratal kúpeľ a vaničku. Dieťa z nej nevylial, už papalo. Sadol si do poloľahu, a spokojné, vysmiate okúpané a napapané dieťa si uložil na prsia. Zvláštne lôžko, ale účinné. Dostalo prezývku „tatkolíska“. Takto uložená maličká vždy rýchlo zaspinká, ukolísaná ocinovým pomalobežným srdcom a veľkými vlnami jeho dychu. Hrá na dychové nástroje, pľúca má teda poriadne a nepotrebuje dychčať. A ešte malej spieva do uška basovým hlasom. „Ovisla“ a pobrala sa do sveta snov, fantázie a spomienok.
