Úprimne, nikdy som nebola fanúšičkou Paris Hilton. Pred rokmi som s ňou videla film Kráska a ošklivka, ale taktiež ma v ňom neohúrila. Nevnímala som ju ako sexsymbol, len ako niekoho, kto sa veľmi dobre narodil. Aj napriek tomu som si knihu prečítala, a to aj bez toho, aby som sa predtým oboznámila s anotáciou. A viete čo? Mali by ste túto knihu prečítať aj vy.

Na začiatku ma kniha vyplašila. Štýl písania sa javil ako riadna dávka chaosu, keďže Paris neustále odbiehala z jednej myšlienky na inú a ešte k tomu hneď načala ďalšiu tému. Úprimne, nestíhala som jej. Áno, ihneď informuje, že má ADHD a tak som predpokladala, že je to dôsledok tejto diagnózy, ale, našťastie, už v druhej kapitole sa tento „prejav” ustálil a zminimalizoval.

Kniha nie je o večierkoch, na ktorých sa Paris zúčastnila. Práveže ide o autobiografiu s veľkým odkazom pre všetkých.
Keď ju rodičia poslali do internátnej školy, bolo jedno koho je dcéra. Zažila v nej praktiky a režim, ktorým by nemalo čeliť žiadne dieťa, ani to dospievajúce. Niekedy bolo až nemožné uveriť, kam môže siahať ľudská krutosť. Paris má môj veľký obdiv pre dve veci - že to vôbec vydržala a že mala silu niekoľkokrát prejaviť odpor. Práve toto je tá časť, keď sa na ňu začnete pozerať inak a uvedomíte si, že nie vždy mala na ružiach ustlané.

Paris tak rozpráva o tom, o čom sa rozhodla byť otvorená. Zažila viacero foriem traumy, nie pri každej ide do hĺbky, ale aj napriek tomu si to vyžaduje súcit. Občas sa prihovára aj nám - čitateľom a čitateľkám.

Samozrejme, Paris rozpráva aj o svojej kariére, o móde,... V tejto časti by som uvítala aj jej fotografie. Bolo by skvelé vidieť napríklad fotografiu, ktorú na tomto mieste opisuje.
Hoci som sa narodila v roku, keď mala Paris 16 rokov páčilo sa mi, že spomína veci z 90.rokov 20. storočia a neskôr a pokračuje v tomto duchu s filmami a hudbou.

Knihe chýba máličko do dokonalosti, ale nemožno jej odoprieť hĺbku.

Na úvod musím povedať, že som si knihu chcela prečítať s cieľom upraviť si názor na pravnučku zakladateľa hotelov Hilton. Žiaľ, jej memoáre ho nezmenili.
Určite by nikto nemal utrpieť traumu a fyzické a psychické zneužívanie, ktoré prežila Paris v reformných školách, do ktorých ju ako problémovú tínedžerku poslali rodičia. V týchto častiach je veľmi otvorená, autentická a detailná a sú dôležité z hľadiska všeobecnej diskusie, ale preskakovaním medzi zážitkami z týchto škôl a príbehmi o večierkoch, outfitoch, celebritných priateľoch, škandáloch a nespravodlivom zaobchádzaní pri zatknutiach, ktorým chýba akékoľvek sebauvedomenie a prevzatie zodpovednosti, strácajú na údernosti.
Za svoje vzdelanie považuje cestovanie, pričom priznáva, že z navštívených krajín videla tak hotelovú izbu, kluby a modelingové akcie, neustále kladie dôraz na to, ako mohla vďaka svojmu privilegovanému postaveniu preplávať životom, no rozhodla sa tvrdo pracovať. Zrejme mala v úmysle ukázať, aký je to obdivuhodný výkon, namiesto toho upozornila na svoje kapitalistické myslenie a posadnutosť peniazmi.
Písanie je chaotické a nezrelé, neponúka hĺbku ani náhľad do jej práce, ako osoba vyznieva veľmi povrchne a zahľadene do seba a kniha nepôsobí ako memoáre, ale ako vychvaľovanie vlastnej osoby, vplyvu na sociálne médiá, jej značiek, produktov a úspechov.