Pirátska odysea
1 / 2
Hunter sa otočil. Voda bola pokojná, iba jemný vetrík čeril sklený povrch. No sotva sto metrov od nich sa pod vlnami čosi vírilo – neuveriteľnou rýchlosťou sa k nim približovalo čosi veľké. „Akú máme rýchlosť?“ spýtal sa. „Desať uzlov,“ odvetil Enders. „Matka Božia...“ „Ak my máme desať, tamto má rýchlosť dvadsať uzlov,“ povedal Hunter. „Prinajmenšom dvadsať,“ usúdil Enders. Obzrel sa na posádku. Nikto si to nevšimol. „Zmeňte kurz k pevnine,“ prikázal Hunter. „Plávajme do plytkej vody.“ „Krak nemá rád plytčiny,“ podotkol Enders. „Dúfajme, že nie.“ Ponorený útvar sa priblížil a preplával okolo lode vo vzdialenosti asi päťdesiat metrov. Hunter letmo zahliadol mŕtvolnú sivobielu farbu, náznak chápadiel, a potom to už bolo preč. Odplávalo to, urobilo okruh a vzápätí sa vrátilo späť. Enders si dal facku po líci. „Snívam,“ hlesol. „Musím snívať. Povedzte, že to nie je pravda.“ „Je to pravda.“ Z koša na hlavnom sťažni pozorovateľka Lazue zahvízdala na Huntera. Zbadala to. Hunter zdvihol zrak a pokrútil hlavou, aby mlčala. „Vďakabohu, že nevykríkla,“ povedal Enders, „to by sme ani najmenej nepotrebovali, nemám pravdu?“ „Do plytkej vody,“ rozkázal Hunter zachmúrene. „A rýchlo.“ Sledoval, ako sa k nim zase približuje spenená voda.