Farebné z neba
1 / 8
Sny a realita
Venujem dvom Rybám, Elisabeth Taylor(ovej), ktorá sa vydala a rozviedla viackrát ako ja a Jurajovi Jánošíkovi, ktorý vytvoril takú ilúziu zbojníka visiaceho za rebro, že sa dostal do povedomia každého Slováka. No a samozrejme aj všetkým ostatným Rybám, ktoré plávajú proti prúdu v predstave, že doplávajú k prameňu.
Tancovali sme na brehu mora a spievali mantry, kánony a iné posvätné spevy. Bolo nás tam veľa a stále pribúdali ďalší ľudia. Nepoznala som takmer nikoho, ale všetci mi boli zvláštne blízki. Boli tam ženy, deti, a prekvapivo veľa mužov rôzneho veku. Zrazu som si uvedomila, že iba tancujeme a nikto z nás neotvára ústa. Napriek tomu sa celým okolím rozliehala nádherná, akoby nebeská hudba a spev. V mojom vnútri sa rozhostil pokoj a mier. Usmievala som sa a ponárala sa hlbšie a hlbšie, keď tu zrazu všetko narušil príšerný zvuk, ktorý všetko rozbil na márne kúsky. Budík. „Nie! Ešte nie!“ Snažila som sa rukou nahmatať a zneškodniť rušiča a vrátiť sa späť k moru. Hoci som vtedy už vedela, že to všetko bol len sen, bol taký nádherný, že som v ňom chcela ešte chvíľu zotrvať. Zrazu som si uvedomila, že sa opäť vzďaľujem od reality, ale tento krát som sa ocitla v lese. Žiadna hudba, žiadni ľudia, len stromy, úzky chodník a strmý svah nado mnou. Všade hrobové ticho a šero. Pozrela som sa smerom k vrcholu kopca a v strmom svahu nad cestičkou, po ktorej som kráčala, som uvidela nádhernú červenú muchotrávku. Vynímala sa v tom šere lesa ako malá tanečnica z materskej škôlky na pódiu dedinského kultúrneho domu. Zatúžila som dostať sa k nej, poobzerať si ju zblízka, možno ochutnať... Otec mi vždy hovoril, že je jedovatá, a že nech ma ani len nenapadne... Ale vraj to vôbec nie je pravda. Nie je jedovatá, „iba“ trochu halucinogénna. Svah však bol príliš strmý a priamo som sa k nej nevedela dostať. „Nevadí, obídem ten kopec dookola a to by v tom bol čert, aby sa mi nepodarilo dostať k tej krásavici“, povedala som si v duchu a kľukatila som sa spolu s chodníkom po vrstevnici. Už som bola poriadne unavená, nohy ťažké ako z olova a môj vytúžený cieľ nikde. Smetiarske auto pod oknom robilo poriadny rachot a to ma prebralo. Otvorila som oči. Na to, že do jari ešte nejaký ten deň chýbal, bolo všade naokolo plno svetla. Až to bolo mojím očiam nepríjemné. Zaborila som hlavu do vankúša, odhodlaná spať v ten deň aspoň do obeda. Oba sny sa mi vracali do vedomia a miešali sa navzájom. „Spať, spať, neakceptovať toto dotieravé ráno so všetkou jeho tvrdou a naliehavou realitou.“ Hovorila som si vtedy a bolo mi jedno, či sa mi vo sne objaví Votrelec, alebo výjavy z Dantheho Pekla. To všetko by bol predsa iba sen a ten bol v tom čase pre mňa sto krát prijateľnejší, ako to, čo na mňa po prebudení v tom čase každé ráno naliehavo doliehalo. Nedávno som musela predať svoje staré auto. Mala som ho veľmi rada. Dala som mu meno a rozprávala som sa s ním, aj keď mi občas robilo naozaj psie kúsky. Posledné dve kvapky boli deravý výfuk a geometria. Nemala som peniaze na opravu, dlh u brata mi stále rástol a tak som sa náhle rozhodla obetovať túto svoju lásku na štyroch kolesách. Rozlúčila som sa, poďakovala a vydali sme sa spolu na poslednú jazdu do Darex-u. Moje príjmy boli neisté ako počasie v apríli, bolo treba urobiť daňové priznanie, na dopoludnie mi jeden môj krásny frustrovaný známy avizoval, že príde na „kus reči“, mačky už od hladu obhrýzli koberec... To bol život. Ako z paródie na wonderful life. Pamätám si ako som s nechuťou vstala, mechanicky nakŕmila hladné zvieratá a bola som pripravená zdvihnúť telefón, zrušiť „kus reči“, zaliezť naspäť do postele a vykašľať sa v ten deň úplne na všetko, čo sa na mňa snažilo útočiť. Otvorila som okno v kuchyni a prižmúrenými očami som sa pozrela von. Okolo letela čajka. Počula som, že čajky chytia jedlo počas letu a tak som sa vzala krajec chleba, odtrhla kúsok a vyhodila von. Chytila. Vzápätí zaškriekala a za okamih pred mojím oknom plachtil a prelietaval celý kŕdeľ týchto nádherných vtákov s čiernymi čiapkami. Trhala som chlieb, hádzala ho a oni so škrekotom naháňali vzduchom letiace kúsky. Bolo to ako nádherný farebný a ozvučený sen. Pristihla som sa, ako sa usmievam. Zastavil sa čas. Minulosť bola preč a budúcnosť na mňa nedoliehala. Bola som zrazu ako čistá obeta na oltári večnej prítomnosti. Po poslednom súste čajky ešte chvíľu poletovali okolo okna a vzápätí sa v okamihu (tak ako sa pred chvíľou zjavili), vyparili. Pohladila som jemné kožúšky mačiek, ktoré po jedle spokojne odpočívali a priadli v kresle a postavila som si vodu na povzbudzujúci čaj (bez muchotrávok). Tie malé okrídlené krásavice mi urobili úplný prievan v hlave. Trudné myšlienky boli preč. Celkom jasne som si uvedomila, čo všetko sa dá za jeden deň urobiť, čomu je možné sa odovzdať. Že sa dá prestať unikať a obetovať čas a silu tomu, čo práve prichádza. Nezdvihla som vtedy telefón a neodvolala stretnutie. Potešila som sa, že budem „ušami“ pre niekoho, kto sa potrebuje zdôveriť a vedela som, že o tom, čo mi povie, budem mlčať ako Ryba. (... a „ON“ prišiel, bol krásny ako princ na bielom koni, ako koniec koncov vždy. Posedel, odišiel... Bolo to krajšie ako sen).