Vlhké miesta
1 / 8
Každý asi nevie, čo je to análna fisúra. Je to jemná trhlina alebo rez v pokožke ružice. Ak sa táto otvorená ranka navyše zapáli, čo je v tejto oblasti dosť pravdepodobné, pekelne to bolí. Ako teraz mňa. Ritný otvor je stále v pohybe. Či rozprávame, smejeme sa, kašleme, chodíme, spíme alebo nebodaj sedíme na záchode. To som si však uvedomila až vtedy, keď to začalo bolieť.
Napuchnuté hemoroidy celou silou tlačia na ranku od holenia, zväčšujú trhlinu a spôsobujú mi najväčšiu bolesť v živote. Ďaleko najväčšiu. Na druhom mieste je bolesť, ktorú mi spôsobil otec, keď s rozmachom zabuchol kufor auta – ratatata – rovno mne na chrbát. A na treťom mieste sa umiestnila bolesť, keď som si raz pri vyzliekaní pulóvra vytrhla z bradavky piercing. Moja pravá bradavka odvtedy vyzerá ako hadí jazyk.
Vráťme sa však k môjmu zadku. V hrozných bolestiach som sa zo školy dovliekla do nemocnice a každému doktorovi som na želanie ukazovala svoju trhlinu. Hneď mi pridelili posteľ na proktologickom oddelení, alebo sa to volá interné oddelenie? Znie to lepšie, ako keď poviem oddelenie špecializované na zadky. Ešte by mi niekto závidel. Možno to patrí pod internu. Neskôr, keď ma prejdú bolesti, sa opýtam. Tak či onak, v tejto chvíli sa nemôžem ani pohnúť a ležím skrútená ako embryo. S vykasanou sukňou, stiahnutými nohavičkami a zadkom namiereným na dvere. Nech je každý okamžite v obraze. Musím to mať príšerne zapálené. Každý, kto vojde, povie: „och.“
A pokračuje monológom o hnise a pľuzgieri plnom na prasknutie, čo mi vytŕča z ritného otvoru. Predstavujem si ho ako kožný vak na krku tropických vtákov, ktorý sa v čase párenia nadúva od vzduchu. Nafúknutý lesklý červenomodrý vak. Vojde ďalší proktológ a stručne povie: „Dobrý deň. Som profesor doktor Notz.“
A vrazí mi niečo do ritného otvoru. Bolesť postupuje po stavcoch až do mozgu. Takmer strácam vedomie. Po sekundách bolesti sa ma zmocní pocit, že niečo prasklo a vylialo sa. „Au, prečo ste ma nevarovali? Čo to bolo, dokelu?“
Nato on: „Môj palec. Prepáčte, prosím, pľuzgier mi zakrýval výhľad.“
To sú spôsoby, takto sa predstaviť!
„A čo vidíte teraz?“
„Musíme vás okamžite operovať. Ráno ste niečo jedli?“
„Ako som mohla, pri tých bolestiach?“
„Dobre, tak v celkovej anestézii. Pri takomto náleze to bude lepšie.“
Aj ja sa teším. Nechcem byť pri tom.
„Čo presne urobíte pri operácii?“
Rozhovor ma vyčerpával. Ťažko sa mi sústreďovalo na niečo iné ako na bolesti.
„Vyrežeme vám zapálené tkanivá. Do tvaru klinu.“
„Ako si to mám predstaviť: do tvaru klinu? Môžete mi to nakresliť?“
Pána profesora doktora Notza zrejme často nežiadajú, aby skicoval priebeh operácie. Najradšej by odišiel, ale uprie pohľad k dverám a jemne vzdychne.
Potom predsa len vytiahne z náprsnej tašky strieborné pero. Vyzerá ťažké a drahé. Začne sa obzerať, asi hľadá papier na kreslenie. Nemôžem mu pomôcť, dúfam, že to ani neočakáva. Bolí ma každý pohyb. Zavriem oči. Počujem šušťanie a trhanie papiera. Znova otváram oči, som zvedavá na nákres. V dlani drží papierik a perom niečo kreslí. Potom mi dielo ukáže. Je na ňom napísané: kel na smotane. Čo to má znamenať? Odtrhol kúsok z jedálneho lístka. Obraciam v rukách zdrap papiera. Zbadám nakreslený kruh, hádam to má byť môj ritný otvor. A v kruhu špicatý trojhranný klin, akoby niekto ukradol kus torty.
Teda takto! Tak to vám pekne ďakujem, pán profesor doktor Notz! Už ste niekedy zvažovali, či by ste sa pri toľkom talente nemali stať maliarom? Táto kresba je mi na prd. Nie som z nej o nič múdrejšia, ale viac sa nepýtam. Očividne mi nechce pomôcť, nechce vniesť svetlo do tmy.
„Karfiol predsa môžete vyrezať na jeden šup.“
„Presne tak.“
Odíde a nechá ma ležať v kaluži tekutiny z pľuzgiera. Som sama. Začínam sa báť operácie. Pojem celková anestézia vo mne vyvoláva neistotu, akoby sa polovica pacientov z narkózy neprebrala. Pripadám si ako hrdinka, že aj napriek tomu do toho idem. Zrazu sa objaví anestéziológ.
Uspávač. Sadá si k posteli na nízku stoličku pri mojej hlave. Má pokojný hlas a väčšie pochopenie pre moju nepríjemnú situáciu ako profesor doktor Notz. Spýta sa ma, koľko mám rokov. Keby som ešte nemala osemnásť, musel by prísť môj zákonný zástupca. Ale osemnásť už mám. Hovorím, že tento rok som nadobudla plnoletosť. Hľadí mi skúmavo do očí. Viem, nikto mi to neverí. Zrejme vyzerám mladšie. Túto procedúru už poznám. Nahodím vážny ksicht typu „pokojne mi môžeš veriť“ a odvážne mu pozriem do očí. Vzápätí sa jeho pohľad zmení. Uveril mi. O tom neskôr.