Trojka
1 / 2
Snežilo. Od pondelka. Chcela som s ním zostať sama v izbe. Od stredy. Sledovať z okna ufúľané mesto, pokiaľ by ma miloval zozadu. Na čiernej parapetnej doske zomierali veľké snehové vločky. Ja by som zomierala z druhej strany. Prehla som sa v drieku a odpila z čaju. Voda vraj dokáže pohltiť emócie. Podľa ich kvality kryštalizuje do harmonických alebo hnusných tvarov. Keby som svoj čaj strčila do mrazničky, môj ľad by bol plný preťatých kosoštvorcov. Ako snehové vločky za oknom. Pôjebné, povedal by Richard, keby stál za mnou. Nestál. Richarda som stretla pred mesiacom na miestnych trhoch. Pozval ma na lokše. Aj cez čierny zimník okolo seba šíril jemnú, ale prenikavú vôňu čistokrvného samca. Jeho tichý hlas mi prenikal cez pletenú čiapku a uši priamo do mozgu. Nezáležalo na tom, čo vraví. Hlas ostal v hlave. Vôňa v nose. Veľká laba v mojej dlani. Naozaj ma to vydesilo. Sadla som si na parapetnú dosku a čajovou lyžičkou vyjedala med, čo sa prilepil na dno šálky. Stmievalo sa. Pod rozsvietenými lampami sa rojil sneh. Všetci sú na nejakej predvianočnej žúrke, len ja trčím v izbe. Trikrát do týždňa sa s Richardom zbližujeme v čokoládovni. Trikrát do týždňa chodím na angličtinu. Keby som nosila v kabelke krajčírsky meter, mohla som si po večeroch do denníka zostrojovať graf nášho zbližovania. V stredu sme zastali tesne pri nule. Ponoril do horkej čokolády mesiačik pomaranča: – Si naozaj krásna žena. V užšom i širšom zmysle slova. Vložil mi ho do úst a zašepkal: – Kedy budeme milenci? Od vzrušenia som si zahryzla do dlane. Voňala po pomarančoch. – Neviem. Nevedela som, že som krásna. Postupne som mu ukázala všetky podstatné sny, čo sa váľali v mojej hlave. Vypadávali zo mňa ako pohľadnice z preplnenej poštovej schránky. Napríklad táto: Stojím v záhrade. Pod letnými šatami som zľahka obrastená slaninkou milovanej ženy. Dôkazom môjho psychického a fyzického pohodlia. Naoko hreším psa. Dcéra oberá černice. Môj muž polieva hriadky mrkvy a hrá sa s nami na dážď. Sme šťastní a mokrí. Predstavila som mu slušnú zbierku monotematických pohľadníc o rodine a pocítila niečo podobné hanbe. Posolstvá z pohľadníc sa scvrkávali na drobné myšlienočky. Tisíckrát požuté, prehltnuté a vyvrátené na anglický trávnik pred naším domom. Richard mi pozeral do očí. Zahanbená až po korienky chĺpkov, som vždy objednala ďalšie presso. Hladkával mi predlaktie. Pod stolom. Počúval ma, a ani trochu sa mi nesmial. – Je to jednoduché, – vravím, – čo nedokážem spracovať, popriem. Odkopnem sandálikom pod posteľ. Ako vypľutý cukrík mojej dcéry, keď za dverami čaká návšteva. Moje šibnuté sny. Vždy sú hnusne dokonalé. Odhrnul mi z tváre prameň vlasov, opatrne ma pobozkal za ucho a zaplatil. Nasadli sme do jeho auta. Zapol kúrenie, vyzliekla som si kabát. Šoféroval ľavou rukou. Celkom mu to išlo. Pravačka zatiaľ jazdila po mojom kolene, stehne až úspešne zabočila k nohavičkám: – Ty si ale hebučká, – vravel tým do zbláznenia príjemným, tichým hlasom. Za oknom sa mihlo mesto, sídlisko, pole, kopec, les. – Každý nás vidí. – Sprav sa, teraz sa sprav. Jazdil po stredovej čiare. Jazdil mi po brázde. – Nechcem sa zabiť, – vlhnem mu v dlani. Moja vagína je pyšná panička. V cieľovej rovinke rada trucuje. Aj vtedy. Zaparkoval pri lese. Chvíľu sme sa bozkávali, naozaj šikovne mi rozopol blúzku a zospodu obkrúžil prsník. Hladkala som si tvár jeho veľkou dlaňou. Voňala po mne. Po pyšnej paničke. Práve ma všetko začínalo ohromne baviť. Naštartoval auto. Za oknom sa mihol les, kopec, pole, sídlisko. V meste som vystúpila. Keď som stála vo dverách auta, usmial sa: – Odvrávať vieš výborne! Ľahučko som ho pobozkala na úzke pery a zabuchla dvere. Priložil ukazovák na okno. Položila som svoj na rovnaké miesto z druhej strany. Umyla som šálku v studenej vode a potichu som vyšla zo sesterskej nemocničnej izby. Som pôrodná sestra a práve mi definitívne padla.
Harmonika zliezala z kopcov ako vypasená húsenica. V jej útrobách sedávali každý deň rovnakí cestujúci. Ospalí, ako sa na koniec pracovného dňa patrí. Sedeli sme s Hanou a jej synom Adamkom na zadných sedadlách. Viezli sme sa z cukrárne domov. Ženičky ticho trkotali, chlapi mlčali. Hanu som spoznala v deň nášho iskričkového sľubu. Na záchode. Obe sme sa na ten deň veľmi tešili. Presnejšie na krémeš a pomarančovú malinovku v sáčku. Kvôli pokazeným krémešom sme sa stretli na záchode. Pridlho stáli na slnku. – Iba odvážna iskrička podlezie všetky záchody! – povedala Hana, ľahla si na zem a podliezla prvý záchod. Medzi záchodmi bol priestor akurát pre štíhlu prváčku. O chvíľu som ju nasledovala. Keď som ležala medzi dvoma kabínkami, vtrhla na záchod pionierska vedúca. Tiež kvôli krémešu. Museli sme nahlas spievať, aby nebolo počuť, ako do misy vstupuje súdružkin zákusok. Hoci sme spievali krásne, skončili sme v riaditeľni. Pionierska vedúca jačala, že sme pošpinili česť iskričkových rovnošiat. A práve v deň, keď sme domovine sľúbili vernosť. Riaditeľ hladil pioniersku vedúcu po chrbte, aby ju upokojil a pozeral jej na odznaky pripnuté na prsiach. Vymýšľal nám písomný trest, ale nepoznali sme ešte všetky písmená. Nakoniec riaditeľ posadil pioniersku vedúcu do svojho kresla a poslal nás preč. Cestou domov sme vyťahovali z odpadkových košov prázdne vrecúška od malinoviek.Vdýchli sme do nich život a treskli ich o zem. Parádne rachotili. Odvtedy mi Hana bola sestrou, ktorú mi naši nedodali. Práve mi monotónnym hlasom hovorila o svojom mužovi. Naliata čerstvou krvou, plazmou, vodou. Už piaty mesiac v nej žije dieťa. Dopoludnia bola na pravidelnej prehliadke na našom oddelení. Chcela, aby som jej ukázala pôrodnicu. Prišlo mi ľúto, že aspoň jedna koza nie je kvôli Hane obtiahnutá zamatom, že kachličky v kúpeľni ohrýza pleseň a po pôrode bude na izbe s ďalšími dvoma vrieskajúcimi uzlíčkami a ich matkami. Dve spoločné sprchy, dva záchody pre celú chodbu. Otvorila dvere do miestnosti s elektrickou odsávačkou mlieka. Prístroj hučal a žmýkal bradavky rodičke z izby číslo 905. Mlieko kvapkalo do banky a tónovalo sa kvapkami krvi do červena. Hana zbledla a mňa pochytila zlosť na hlavnú sestru, ktorá sem posiela ženské ako na páse. Namiesto toho, aby im ukázala, ako si ľahko odstriekať mlieko rukou. Elektrická odsávačka musí byť vynález mužov. Nikdy ju nevyskúšali. Radšej som Hane ukázala novú pôrodnú stoličku a dve fit lopty vo vzdychárni. Hana si vybrala stoličku a zo žartu sa rozvzdychala. Ešte na nej žiadna žena nerodila. Pôrodníci nemajú záujem zohýnať sa k rodičke a príkazom to nedostali. Adamko práve kreslil prstom do zahmleného okna autobusu. Hlavonožca. Oblizol ho špicatým jazýčkom a prehltol. Dýchol na okno a nakreslil ďalšieho. Keď zjedol tretieho, všimla si ho Hana: – Adam, nemal si v škôlke olovrant? Toto by žiaden džentlmen neurobil. Ani žiadna dáma. – Kde je tu dáma, mami? – zvedavo sa opýtal Adam. Pozreli sme sa s Hanou na seba a rozosmiali sa. Na ďalšej zastávke obaja vystúpili. Na pustých poliach svietil sneh. Odrážal do tmy mäkké svetlo. Spomenula som si na Richardovu ruku v bielych nohavičkách a zaskučala som. Pri cintoríne húsenica vyvrátila na chodník posledných cestujúcich. Kráčala som potme k nášmu domu. Dom som zdedila po mamičke. V Spišskej Lávke voláme svoje babky mamičky. Kráčala som a za každou bránou na mňa štekali psy. Brechot končil na hornom konci dediny a elegantným oblúkom sa niesol späť ku mne. Ku zdroju pohybu. Psy tu chováme ako poplašné zariadenia proti Cigánom. Nie je v tom nič rasistické, len praktické. Pred ošarpaným domom fajčil Cigán a drzo sa mi usmieval do tváre. Havran. Náš sused. Huláka svoje piesne uprostred noci a čaká , kým ho vysťahujú za dedinu. Pekne ku svojim. Po nociach sa za ním zliezajú mladé cigánky. Vreštia mu v rukách ako divé mačky. – Čau, gadžofka, bars šumne v noci sveciš, – na striedačku škrabkal za ušami svojich dvoch bastardov. Ryšavú a Čierneho. Mykla som plecom a kráčala po trblietavom snehu ako po nedeľnom obruse.V celom tele mi svietil Richard.