Hlava plná duchov
1 / 2
Sadla som si na posteli. Vedela som iba toľko, že som v dome, ktorým je tento tmavý, rozľahlý priestor, a že Marjorie v tom istom dome je niekde inde, možno v ňom blúdi, možno sa v ňom skrýva, a pritom vrieska. Nechápala som, ako je možné, že Marjorie nie je vedľa mňa, lebo jej hlas znel neuveriteľne hlučne. Vrieskala, ako som nikoho nikdy predtým ani potom tak vrieskať nepočula. Hyperaktívna výška jej hlasu sa ešte navrstvila a pôsobila schizofrenicky, chvíľami sa vyznačovala jednoliatosťou, potom sa zmenila na veľký tresk a vybuchovala do všetkých strán. Závratné zmeny v jej hlase boli náhle, akoby podmienené halucináciami, a iba chvíľami sa ich pokúšala harmonizovať. Prestrčila som sa takmer tanečnými pohybmi cez pootvorené dvere svojej izby, pričom som dávala pozor, aby som nenarušila bezpečnostné zábrany. Marjorin prenikavý hlas sa na chodbe ozýval ako z organovej píšťaly. Rodičia sa vynorili zo svojej izby, vyvolávali Marjorino meno, a keď kráčali chodbou, náhlivo si zväzovali opasky na otvorených županoch. Hoci som bola vystrašená, pochytila ma na nich zlosť, nahnevali ma neohrabané karikatúry rozospatých rodičov. Sú vôbec schopní ochrániť Marjorie a mňa? Sú vôbec schopní zaručiť nám bezpečie?