Zatvoriť
Zavadzajme tu!
1 / 2
Fejtón ako spojivo spoločného rozhovoru
Fejtón zažil po roku 1989 svoju hviezdnu chvíľu. Na začiatku bola fascinácia zo slobodného slova. Potom nadišiel čas, keď bolo treba preukázať odvahu v zápase s režimom, ktorý chcel urobiť zo Slovenska „čiernu dieru Európy“. Za tým nemý úžas nad mierou korupcie, ktorá neobišla ani vlády, hrdo sa hlásiace k novembru
- Napokon pocit urážky z koalície, v ktorej sa spojili populisti, nacionalisti a demagógovia. To boli heroické časy fejtónu. Za nimi už nastalo len sklamanie nad vládou, ktorá chcela a nebola vládou „hlbokých reforiem“. Skončilo sa to zoologicky gorilami a inými zvieratami. A poznaním, že opakovanie nie je len matkou múdrosti, ale aj arogancie a spupnosti. Fejtón sa dostal do štádia únavových zlomenín. O to vzácnejšie sú výnimky, potvrdzujúce pravidlo. Fejtóny Jána Štrassera patria medzi takéto výnimky. Už štvrťstoročie zakresľujú náš neslobodne slobodný a slobodne neslobodný terén v jeho najrozmanitejších polohách a najčudesnejších podobách. Vnútorne to uňho súvisí celkom iste s pocitom osobnej záväznosti a s presvedčením, že slobodu treba ustavične a niekedy až do omrzenia pestovať a kultivovať, lebo ináč splanie. S vedomím, že jej nevyhnutnou podmienkou je kritický pohľad na svet. S pracovitosťou, ktorá vytvára pre Jána Štrassera istý vnútorný rytmus života. S uspokojujúcim pocitom pravidelnosti. Ale aj s húževnatosťou a istou zaťatosťou, keď fejtonistu zmáha únava a nechuť. Kniha Zavadzajme tu! je podobne ako predchádzajúce publicistické knihy Jána Štrassera Dobrý deň z Bratislavy (1997), Dvojhlavá karta (1999), Kráľ je polonahý (2004) a texty pre server Aktuálne.sk (2006 – 2007) súborom fejtónov, publikovaných pre potrebu chvíle. Všetky však tvoria spoločný reťazec a s kabaretnými textami písanými v deväťdesiatych rokoch pre Milana Markoviča vytvárajú akýsi štvrťstoročný dobový diár. Lebo glosa je žáner písaný na manžetu dobovej každodennosti. So zánikom dňa zháša zväčša aj ona. Glosa je však v pôvodnom význame ťažkým slovom a synonymom jazyka. Nepríjemným, tvrdým, ale najmä neúhybným. Je pamäťou dňa. Pamäť dňa a dna ľudia najradšej vytesňujú. Pričasto ich totiž kompromituje. Preto by na ňu najradšej zabudli. Fejtóny, glosy – keď sú viac než len penou na povrchu – sa stávajú z pamäti dňa pamäťou doby a svedectvom nezabúdania. Fejtóny Zavadzajme tu! písal Ján Štrasser pre denník SME od septembra 2011 do októbra 2014. Za tie tri roky došlo na Slovensku k zmene vlády, k strate ilúzií o „novom Ficovi“, k ďalšiemu vnútornému rozkladu teraz už opozičných politických strán, k vynútenému odchodu arcibiskupa Róberta Bezáka a Hedvigy Malinovej Žiakovej, k voľbe nového prezidenta, ktorá ukázala, že slovenský volič predsa len uprednostňuje pred absolútnou mocou rovnováhu síl, k ďalšej provincializácii slovenskej politiky a verejného života. Neblahou zhodou okolností, ktorá je však súčasťou nášho čudného aktuálne žitého času, sa posledná glosa knihy kryje aj s koncom písania Štrasserových glôs do denníka SME. Tie dôležitejšie udalosti sa však udiali vo svete. Nastúpil pápež František. Zistili sme, že „arabské jari“ sa stali niečím celkom iným ako „nežné revolúcie“. Vojensky sa presadzujú najbrutálnejšie formy islamizmu. Skončilo sa Obamovo resetovanie vzťahov s Ruskom a začalo sa obdobie novej geopolitiky, ktorej civilizač- né švy začíname dôverne spoznávať na Ukrajine. Slovensko sa zbezvýznamnilo – vrátilo sa k historickému stereotypu, že nie je subjektom, ale objektom dejín. Hrdinom našich čias je vo fejtónoch Jána Štrassera čudný jazyk čudného času. Patrí doň rovnako „platinové sitko“ ako „Gorila“, „Ľudová platforma“ aj „Čaplovičova inovácia“, „opozičný splnomocnenec“ a „konferencia na pôjde SAV“. Má podenkovú platnosť a nebyť fejtónu upadne do zabudnutia, čo, bohužiaľ, neplatí o zlopovestnom spojení „majdanu“ s „Novoruskom“. Zo škváry slov vytvára Štrasser jazykové spečence. Poukazuje na ne už názov knihy Zavadzajme tu!, ktorý je ironickou parafrázou prezidiálne gadžovského výroku „Nezavadzajte tu!“ Spojenia „Mr. Detektor alias Igor Čistič“, „podzemné korzo pašerákov“, „cestovanie na bielo“, „bodygardované prostitútky“, „kalamitné komáre“, „toaletný papier nekompatibilný s našimi zadkami“ tvoria ironické okrídlené výrazy, na ktorých sa smejeme, aby sme nemuseli plakať. Nie je to jazyk biblickej rétoriky, ktorý tak milujú slávnostní rečníci. Ani vzletný jazyk slovenských intelektuálov, mýliacich si pátos s inšpiráciou. Ani jazyk propagandy, ktorý pseudointelektuáli „transferovali“ z jednej epochy do druhej. Jeho základom je – ako nám napovedá Adam Bžoch – konverzácia, v ktorej „pointa, resp. rad point vedie nie k poznávaniu objektívneho predmetu, ale v prvom rade k utužovaniu sociálneho spojiva medzi hovoriacimi“. Je to jazyk slobodného demokratického rozhovoru, v ktorom nás spája to, že môžeme spolu myslieť, spolu hovoriť. Peter Zajac