Radšej nikdy
1 / 2
Všimla som si, že na okamih sa mu zachvelo obočie a zmenil sa mu výraz tváre. Buď ho prekvapilo, ako vážne som tú otázku položila, alebo ako veľmi sa oňho zaujímam. A možno oboje. Aj on si narovnal chrbát a zdvihol hlavu. „Asi toľko, že premýšľanie o minulosti a plánovanie budúcnosti je nahovno. Kým premýšľaš o minulosti, nepohneš sa dopredu. Keď zasa stráviš veľa času plánovaním budúcnosti, môže sa ti stať, že po celý život sa neodhodláš konečne niečo spraviť.“ Uprel na mňa pohľad. „Ži v prítomnosti,“ na chvíľu sa odmlčal, ani čo by sa blížil k dôležitému záveru, „kde je všetko v pohode, nikam sa nenáhli, zažeň zlé spomienky, a kamkoľvek máš namierené, dostaneš sa tam oveľa rýchlejšie a s menším počtom modrín.“ Rozhostilo sa ticho, mudrovali sme nad tým, čo práve povedal. Ktovie, či na to prišiel rovnako ako ja. Hoci som si to nechcela priznať, uvažovala som, čím to je, že keď mi opisuje vlastné myšlienky, pri pohľade naňho sa cítim, akoby som sa pozerala do zrkadla.