Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila
1 / 3
Jozef Kollár: Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila
Výrez z celku Vždy, keď zatvorím oči, vidím pred sebou ulicu v bratislavskom Starom Meste. Úzka ako vlas sa stáča doľava, k Michalskej bráne, výrazne vyčnievajúcej nad starými, dvojposchodovými domami s osvietenými oknami a starými lampami pripomínajúcimi blikajúce sviečky.
Keď prekročím hranice tohto územia, okamžite sa stanem niekým iným.
Viem, že máte veľmi málo času, a preto sa budem snažiť rozpovedať vám to, čo sa mi stalo, veľmi stručne. Po prvýkrát som do tohto, nazvime ho, povedzme, výrezom z celku, vstúpil pred ôsmimi rokmi. Bol teplý jarný večer a ja som odprevádzal domov kolegyňu. Viem veľmi presne, kde došlo k zmene odohrávajúcej sa v mojom mozgu. Práve vo chvíli, keď som sa dostal medzi dve slabo osvetlené hradby, zatúžil som po nej ako zviera. Zabudol som aj na to, že ma dovtedy nikdy nevzrušovala. Oboma rukami som si ju z celej sily pritlačil k telu. Prekvapilo ma, že sa nebráni. Nastavila ústa, akoby na ten okamih čakala už dlhší čas. Jej jazyk bol pekelne horúci. Okamžite splynul s mojím do jednej hry, do príjemného tanca dvoch slizkých hadov, kde sú ústa ako horúce periny alebo ružové opony, za ktorými sa skrýva mäsožravé tajomstvo.
\"Je tu tma, urobme si to,\" pošepol som iným hlasom. \"Rada... Naozaj rada, ale... ja teraz nemôžem... Nemôžem tak, ako si to predstavuješ,\" odpovedala dychtivo a chytila sa oboma rukami za môj opasok. Potom sa pomaly ako had zviezla k zemi a rozopla zips na mojich texaskách. Opatrne ho vybrala von a spočiatku jemnými periodickými pohybmi začala toho mierne prispatého opilca oživovať. V tej chvíli sa mi zdalo, že som pri vzniku človeka. Narodí sa bezmocný, zo začiatku nehybný a potom to ním šklbne, rastie, žije, prekvitá a darí sa mu až dovtedy, kým zo seba nevystrekne poslednú slinu, posledný sopeľ, poslednú spermiu.
\"Páčilo sa ti to?\" opýtala sa ma, keď bolo po všetkom a štíhlym prstom si utrela z kútikov úst zvyšky spermií.
\"Krásne, krásne,\" povedal som a rýchlo si zapol nohavice, lebo sme začuli akési hlasy. Objal som ju a ona sa ku mne privinula. Výrez Starého Mesta bol v tej chvíli osvietený šťastím. Stal som sa jeho súčasťou, oveľa viac ako v minulosti. Neviem, či mi rozumiete. Viac ako kedykoľvek predtým som cítil, že tam patrím. Bolo to zvláštne, oslobodzujúce. Nechápal som, prečo som dovtedy netušil, že nám bude spolu tak krásne a pritom som pracoval vedľa nej takmer tri roky. Moje srdce spievalo skutočným šťastím, ale len do chvíle, keď sme sa dostali za okraj výrezu so starými uličkami a Michalskou bránou v pozadí. Na slabo osvetlenej cestičke, pod ktorou je štvorprúdová cesta, moja túžba celkom opadla. Držal som kolegyňu okolo pliec len z akejsi zvláštnej ľútosti, ktorá potláča pohŕdanie. Keby sa to vtedy skončilo len takto, bolo by všetko oveľa jednoduchšie. Nastúpila by do taxíka, ja by som ju pobozkal na rozlúčku a na druhý deň by som sa jej ospravedlnil, že to bol iba úlet, krátkodobé pomätenie mysle. Vo chvíli, keď sme opustili výrez so Starým Mestom, som kolegyňu znenávidel. Vo firme, v ktorej obaja pracujeme, som hľadal každú, aj tú najmenšiu chybu, aby som ju pokoril. O pol roka sa mi tú nešťastnú ženu podarilo vyštvať, mal som dostatočný vplyv, aby som také niečo uskutočnil. Keď som ju videl, ako si nesie v škatuli svoje veci, zmocnila sa ma obrovská radosť. Bol to naozaj slastný pocit. Príbuzný nášmu stretnutiu neďaleko Michalskej brány.
Asi po pol roku som sa dostal na to prekliate miesto znovu, tentoraz s oveľa mladšou ženou ako som ja. Myslím, že bola mladšia o pätnásť rokov. To dievča sa mi páčilo a pôvodne som mal v pláne s ním vydržať viac mesiacov, ale... Neskoro som zistil, že sa nachádzam na hradbách, pod ktorými vedie štvorprúdová cesta ohraničujúca z jednej strany môj výrez z celku. Keď som ju bozkával ako zviera na krku, ušiach a vlasoch, len sklopila hlavu. Dvoma prstami som jej zdvihol hlavu a začal ju bozkávať na mäsité pery, akoby som obhrýzal teplé stehno bezzubými ústami.
\"Urob to,\" požiadal som ju a v tej chvíli ma prekvapila. Jej nevina sa rozplynula v ovzduší nasiaknutom minulosťou ako špongia zvyškami kostí rozdrvených na prach.
\"Postojačky som to ešte nerobila,\" povedala a začala mi to robiť rukou. Vtedy som sa dostal len do obdobia dospievania, keď nás prerušili iní milenci a feťáci, z ktorých smrdel toluén. Bol som však šťastný aj tak a pevne som ju chytil za ruku. Keď sme sa dostali za okraj môjho výrezu z celku, začal som kričať na moju mladú priateľku, že sa správa ako zviera a je obyčajná štetka. Mala v tvári zmätený výraz, keď som jej dával prvé facky. Neskôr som ju bil päsťami. Keby neboli zakročili starší manželia, tak by som ju zrejme zabil. Už nikdy v živote som ju nechcel vidieť aj napriek tomu, že mi už na druhý deň telefonovala a dožadovala sa ďalšieho stretnutia. Odvtedy som bol presvedčený o tom, že sa na to miesto budem neustále vracať, pretože tam sú niekedy odpovede na môj problém, ktorý som práve začal tušiť. Neuplynul ani mesiac a ja som opäť hľadel s ďalšou priateľkou spoza zábradlia na ulicu stáčajúcu sa doľava, na staré domy s vysvietenými oknami a Michalskou bránou v pozadí.
\"Urob mi to,\" povedala tentoraz ona prvá a prehla sa ako mačka, pričom sa rukami stále držala zábradlia. Mierne, veľmi pomaly a vzrušujúco roztiahla nohy. Počul som, ako zašuchotali jej čierne pančuchy. Myslel som si, že sa zbláznim. Zdvihol som kockovanú minisukňu a pichol jej ho tam aj cez nohavičky. Slastne zavzdychala a obrátila sa ku mne s otvorenými ústami, v ktorých sa chvel jej veľký, do ružova svietiaci jazyk. Zaútočil som naň ako na nepriateľa. Krútil som ho v ústach ako niečo, čo musím zničiť, zbaviť života, zastaviť v tom pohyb. Vzdychali sme do zbláznenia a vôbec nikoho okolo seba sme nevnímali. O chvíľu sme sa váľali po zemi špinaví od prachu, potu a spermií.
Keď sa tento náš milostný zápas skončil, zostali sme chvíľu ležať na zemi. Ona by tam zrejme ležala aj dlhšie, ale ja som sa začal obávať, že nás tam niekto uvidí. Taká bola zničená, že som jej musel navliecť špinavé nohavičky. Postavil som ju na nohy a ona ma ešte stále chcela bozkávať a pokračovať v našom sexuálnom boji. Pre mňa však už bol jej jazyk mŕtvy. Cítil som, ako sa až do prasknutia chveje v ovzduší. Povedal som jej, že budeme pokračovať u mňa doma a potom som ju objal. Opäť sa stalo to isté ako predtým. Len čo sme zašli za výrez z celku, ktorý nás obklopoval, hrozne som ju znenávidel. Pochopiteľne, že nič nechápala a stále sa lepila na mňa. V tej chvíli mi pripadala odporná a nechutná. Cítil som smrad jej moču a môjho semena a bolo to nechutné a ponižujúce. Niečo sa vo mne vzbúrilo a vyburcovalo ma to k šialenstvu. Zohol som sa a chytil som do rúk kovovú tyč. \"Našiel si si pomocníka,\" povedala medovo-prefajčeným hlasom a pohladila ma po ruke, v ktorej som držal tyč. Možno som jej ani nechcel ublížiť, ale takéto perverzné reči neznášam. Mlátil som ju z celej sily niekoľko minút a keď som sa presvedčil, že je mŕtva, chytil som ju ako použitú handru a hodil do neďalekej studne vytekajúcej do rieky.
O rok neskôr moja žena oslavovala narodeniny. Okolo ôsmej večer prišla k nám jej kamarátka z detstva. Darovala jej obraz, na ktorom je ceruzkou nakreslené to, čo som vám niekoľkokrát spomínal: Michalská brána, staré domy s rozsvietenými oknami, cesta zatáčajúca sa doľava, staré lampy... V rohu obrazu je červený, neforemný, na všetky strany sa rozpíjajúci kruh. Moja žena tú grafiku pochopila ako moderné umenie, s cieľom zvýrazniť pointu obsahujúcu prekvapujúce tajomstvo. O pol jednej v noci som sa ponúkol, že manželkinu kamarátku z detstva odprevadím domov. Obe s mojím návrhom súhlasili. Kamarátka bola rada, že nemusí platiť za taxík a večerná prechádzka po meste jej len prospeje a moja žena sa zase potešila, že som aktívny, lebo odkedy som prekročil štyridsiatku a podľa jej úvah z času na čas trpím krízou stredného veku, stále iba sedím večer doma v kresle a pozerám sa na televízor.