Zrkadlo
1 / 2
Valéria Osztatná - Zrkadlo
Už dlhý čas mala halucinácie. Teda ona ich tak nenazývala, ale neodvážila sa o nich nikomu povedať. Začalo sa to pred pár mesiacmi znova. Najprv počula čudné zvuky, akoby z iného sveta. Nebála sa ich. Skôr sa divila ich nadpozemskému zvoneniu. Akoby zvony nebies, anjelov. Najprv si myslela, že sa ozývajú z vedľajšej ulici od kostola, ktorý bol poblíž jej domu, ale skoro si uvedomila, že ten zvuk nepochádza z náradia vyrobeného ľudskou rukou a nie je dotknutý ľudským hlasom. Nadpozemský. To slovo sa jej silno vlúdilo do mysle. Potom to boli obrázky. Obrázky vynárajúce sa v mysli, keď snívala. Pred pár dňami sa zobudila s kropajami potu na čele a silne búšiacim srdcom. Ten sen bol zvláštny. Taký živý a predsa neskutočný. Nevidela nič, iba azúrovo modré nebo. Takú krásnu modrú jej oči nikdy predtým nevideli. A potom tie biele mramorové schody. Boli také čisté, akoby cez ne ešte nikto nebol prešiel a predsa vedela, že tade už prešlo milióny duší. Duše. Prečo jej to slovo prišlo do mysle? Cítila neskutočný pokoj ako vystupovala po schodoch pomaly, neuvedomujúc si, že tam sú dvere, nádherne vyrezávané z dreva. Vnímala iba tie prekrásne kvety vedľa schodov. Žiarili farbami. Farbami sveta. Ako dúha a predsa sa dúhe ani zďaleka nepodobali. Nozdrami pocítila ich príjemnú vôňu. Pomaly dýchala ten neurčitý parfum, zmes vôní celého sveta do pľúc a oddala sa tej nádhernej pokojnej chvíľke. Vtedy až uvidela tie dvere a v minúte začula hlas: „Ty sem ešte nepatríš!“ Obrázok sa rozsypal ako črepy zrkadla a na ich rinčanie sa prebudila čudujúc sa, kde sa nachádza. Keď si uvedomila, že je doma v posteli, nedalo sa povedať, že by jej odľahlo, pretože sa nebála. Ešte stále nie. Pocítila iba čudný pocit, akoby ju niekto sledoval. Zažala nočnú lampu na stolíku vedľa postele. Miestnosť osvietilo svetlo. A vtedy to uvidela. Obrázok, ktorý sa objavil v zrkadle. A potom ďalší a ďalší. Pribudli slová. Slová, ktoré cítila, že boli písané láskou. Nevedela ako dlho to trvalo, ale zrazu zrkadlo stmavlo, iba odraz nočnej lampy, ktorý doteraz nevidela. Bolo to tak dávno... Spomenula si na niečo. Pokrútila však hlavou, akoby sa netúžila oddať spomienkam. Vonkajší pozorovateľ by nemohol povedať, či to bolo kvôli smútku, alebo radosti, či iba z úsmevu alebo strachu nad videnými. Ľahla do postele a zatvorila si oči. Iný by si myslel, že spánok nepríde tak ľahko, ale už o pár minút ju objal a zahalil závojom zabudnutia, aby jej v tej krajine, kam sa dostala, znova prebudil jej dušu, jej skryté ja. Akoby chcel čosi naznačiť.