Lene znovu padol pohľad na zápisník. No dobre. To, že našla pero, ktoré sa k nemu hodí, je taká neuveriteľná náhoda, že by doň asi naozaj mala niečo napísať. Toto je skrátka osud a osudu nemožno vzdorovať. Ibaže o čom by asi tak mala písať? Zamyslela sa. Žiaľ, v jej nudnom živote sa toho práve teraz veľa nedeje. Koho zaujímajú domáce úlohy alebo prechádzky s Goethem? Ani s kamarátkami sa nestretáva. Ak sa potrebuje s niekým porozprávať alebo si vyliať srdce, má Lilli, čet a telefón. Ach, Lilli. O tom pere jej musí neskôr povedať.

Lena premýšľala. Rozhodla sa, že začne pekne od začiatku. Opatrne uchopila pero a pustila sa do písania. Keď opísala, ako pero našla, náhle jej slová prichádzali na um samy od seba. Spomenula, že sa jej cnie za Lilli, že by chcela mať v tomto meste nejakú priateľku, no so spolužiačkami si nerozumie, lebo sú iné. Chvíľu filozofovala o tom, aká by správna kamarátka mala byť, a došla k záveru, že presne taká ako Lilli. Mala by sa vedieť smiať a mala by mať veľké srdce. Mala by mať rada zvieratá a neinvestovať všetku energiu iba do módneho oblečenia, filmov či počítačových hier, ale napríklad aj do svojho koňa. Mala by mať zmysel pre dobrodružstvo. Mala by piecť koláče, rada ležať pod stromom a snívať o vyhratých turnajoch a krásnych upíroch. Mala by hltať knižky, a nie časopisy o móde, mala by milovať poriadne jedlo, a nie diétne müsli tyčinky.

Goethe zastrihal ušami, ani keby ho pošteklili slnečné lúče, nadvihol hlavu a kýchol, až mu lietali sliny na všetky strany. Už zase!

„Teraz už naozaj poletíš,“ napomenula ho Lena. Mimovoľne si znovu spomenula na sennú nádchu a na to, ako by ju potešilo niekoľko voľných dní bez vyučovania. Páčila sa jej predstava, že by celá škola začala kýchať. Pani učiteľka Markertová, ktorá jej dala napísať päťstranový sloh iba preto, lebo sa rozprávala so Celine, by mala mimoriadne červený nos. No dobre, bolo to cez písomku, ale veď ju nakoniec ani neznámkovala. A ten hlúpy sloh má byť hotový už zajtra. Lena zaúpela. Hm, zápisník bude musieť počkať, Markertová má jednoznačne prednosť.

Zápisník musel nakoniec čakať dlhšie, než Lena plánovala, pretože zatiaľ čo sa ešte stále trápila so slohom, buchli vchodové dvere. Goethe ani nezastrihal ušami. Úžasný strážca, to sa musí uznať.