Slečna nebezpečná
1 / 7
Ležali sme v posteli, doznievalo v nás vášnivé milovanie a Ivan si zapálil cigaretu. Vždy to tak robí a potom zaspí. „V piatok idem na pánsku jazdu. Vieš, spomínal som ti.“ Spomínal to. Má partiu priateľov, chodia spolu hrať golf. Pred dvoma mesiacmi strávili pánsku jazdu v Monte Carle. „Nemôžeš to odložiť?“ „Prečo?“ vyfúkol dym. „Mohli sme vybehnúť do Paríža.“ „Tvoje nákupy kabeliek počkajú.“ „Nechcela som len nákupy, chcem byť s tebou.“ „Ešte si ma užiješ,“ opäť vyfúkol dym. „Nemôžeš si to preložiť? Prečo?“ „Ideme do Vegas.“ „Do Las Vegas?“ Posadila som sa na posteli. „Tak to zrejme nebudeš preč len cez víkend.“ „O týždeň som naspäť. Čo sa tak pozeráš? Mne tvoje babské jazdy neprekážajú.“ „To je iné.“ „V čom? Že idem do Ameriky? No a? Choďte aj vy.“ „Čiže chľast, hazard, baby a tak?“ nadhodila som. „Nebudeme si tu predvádzať žiarlivé scény, však?“ pozrel na mňa. Zahasil cigaretu a ľahol si s rukami za hlavou. „A pomohlo by mi to? Zmenil by si kvôli mne plány?“ „Ty by si ich kvôli mne menila? Neznášam, keď ma vypočúvaš, Amy.“ „Neznášam, keď večer zhadzuješ svoje oblečenie po celom byte, akoby to bolo také ťažké všetko uložiť do koša na pranie.“ „Neznášam tú tvoju tvrdohlavosť.“ „Ja na tebe to, keď telefonuješ v inej izbe alebo keď mi neodpovedáš.“ „Som v nejakom televíznom kvíze, keď musím odpovedať na všetko?“ Ľahla som si a pritisla sa k jeho boku. Neobjal ma, iba ležal s privretými očami. „Kedy sa muž pozrie na inú ženu?" „Ako?" „No kedy sa muž obzerá po inej žene? Tak.... Vieš ako..." „Keď s ním tá jeho nechce spať." „A spýta sa chlap, prečo s ním tá jeho spať nechce?" „Načo by sa pýtal?" otočil sa ku mne. „Ty si nejaký múdry..." Pozerala som na biely strop. Spomenula som si na Adelu. „Máš iba mňa alebo aj inú?" „Amélia, stalo sa ti niečo?" „Povedz, chcel by si aj inú?" „Prečo?" tváril sa, že nerozumie. Ale každý muž veľmi dobre rozumie. „A keby si chcel, povieš mi to?" „Čo sú to za otázky? Prepína ti?" „Len tak sa pýtam. Podviedol si niekedy svoju frajerku?" Mlčal. „Takže áno." „Osobná vec." „Spávam s tebou. Môžem mať osobné otázky." „Nespávaš, chodíš so mnou. Trochu rozdiel, nie? A čo čakáš, že ti asi tak odpoviem?" „Mhm... Ako chlap môže prísť od inej ženy domov k tej svojej, objať ju, ľahnúť si s ňou do postele a tváriť sa, že je všetko okej?" „No, zvyčajne sa asi veľmi netvári, že je všetko okej. Stalo sa niečo?" vyzvedal. „Ale nič... Majú chlapi milenky popri oficiálnej partnerke len tak, zo zábavy?" „Neviem. Ja som odchádzal z jedného vzťahu a narazil som na takú, čo ma úplne položila. Nemohol som si pomôcť, len sa na mňa pozrela, bol som hotový. Ale bolo to len sexuálne. Krátky príbeh." „Ale ak si zamilovaný až po uši, aj vtedy si predstavuješ slečnu od vedľajšieho stola vo svojej posteli?" „To si predstavuje každý chlap." „Zvieratá." „No, asi sme." Pritúlil sa ku mne. „Občas aj milé zvieratká, čo myslíš?" začal ma hladiť. Vie, ako na mňa.
X X X
Keď som zavolala švagrovi, či by si so mnou dal kávu, asi niečo vytušil, lebo najskôr sa vykrúcal. „Je to urgentné,“ prízvukovala som nekompromisne. Napokon súhlasil a o tretej sme už spolu sedeli v kaviarni. Vybalila som to na prvý šup. „Okej, tak máš štetku.“ „Priateľku,“ opravil ma, ani som sa nestačila nadýchnuť. Čiže Jano dobre vedel, o čom budem rozprávať, vôbec nebol vyvedený z miery. „Štetku," zopakovala som. „Videla som vás. Nedávno v kine. Dosť nechutné. Ledva som sa udržala na nohách." „Tak si aspoň videla, že je to vzťah, nie občasný sex." Super, on sa ešte bráni! A ešte slečnu zastáva! „Tak to je vážnejšie, milenka je len, keď...“ hľadala som slová. „To je jedno. Máš manželku a dcéru, ale ešte aj inú babu. A vôbec to netajíš ani nepopieraš!“ Neodpovedal. „Si chrapúň." Bol úplne pokojný. „Že to hovoríš práve ty." „Nehovorme o mne, nie som vydatá ani viazaná žiadnymi sľubmi v dobrom aj v zlom... Mohol by si sa k tomu konečne postaviť ako chlap.“ „Poslala ťa..." „Nie, Adela by ma zabila, keby sa dozvedela, že to s tebou rozoberám." „Čiže to už vie?" „Myslíš si, že žena netuší a nevidí, že sa jej muž vracia domov od štetky?" „Nie je to také jednoduché, Amélia, ty to vidíš len z pohľadu ženy.“ „A z akého iného pohľadu to mám vidieť, doboha?“ spustila som. „Je to moja sestra! Ty nevidíš, ako sa Adela trápi?“ „Možno sa trápim aj ja.“ „No, nevyzeráš na to, frajer. Nevšimol si si, že vaše hádky už doliehajú aj na Pipi? Veď sa z nej stáva malá neurotička! Bola som šokovaná, keď u mňa nedávno dostala taký stresový záchvat, až som sa zľakla. Takéto detstvo si nezaslúži žiadne decko!“ Stisol pery. „Vyriešim to.“ „Neklam.“ „Neklamem.“ „Keď dokážeš oklamať svoju ženu, ľahko oblafneš aj mňa... Janko, ženy sa síce dajú ľahko poblázniť, ale len ťažko oklamať." „Vyriešim to, prisahám," stíšil hlas. „Ako?“ „No vyriešim.“ „Odídeš? Rozvedieš sa? Necháš svoje dieťa?“ „Porozprávam sa s Adelou. Malú milujem, je to môj život.“ Pri Adelinom mene o láske už nehovorí... „Len ju nekŕm žiadnymi sladkými rečami, Adela nie je sedemnásťročná hlúpa pipka, je to zodpovedná žena a matka. A vyjasni si, čo vlastne chceš, zašiel si príliš ďaleko. Neuverí ti len tak. Vlastne ti nič neuverí, budeš sa musieť veľmi snažiť. Nevyčkávaj však dlho, buď od nich odíď, alebo tú... tú epizódu ukonči. Veď dokedy chceš takto zhadzovať seba aj Adelu?“ „Nikoho nezhadzujem.“ „Ale áno, zhadzuješ, lenže ty si chlap, nič nevidíš. To, že Adela v každom slove cíti, ako ju klameš, alebo to, že sa z nej smeje pol mesta, keď sa vláčiš so svojou štetkou po obchodných centrách a kinách, to ti neprekáža? Ani to, že prídeš domov s jej mejkapom na košeli a so stopami rúžu ešte aj na krku? Naozaj si to neuvedomuješ?“ „Možno keby sa mi viac venovala..." „Čo to vy chlapi stále máte? Viac venovala.... Ty si uvedomuješ, čo všetko musí žena zvládnuť? Ty prídeš domov, naješ sa a zhodíš košeľu do práčky, to je všetko, čo musíš urobiť. Tvoja žena sa stará o byt, domácnosť, dieťa, o teba – aj o to opranie košele, varí ti, nakupuje... Je toho málo? Nemal by si sa náhodou ty viac venovať jej?" Hrozne ma rozčúlil! „Viem, že je to tvoja sestra...“ „Kašľať teraz na to, že je to moja sestra! Je to predovšetkým tvoja žena, tak sa konečne rozhýb, ty nemožný chlap!“ skríkla som a schytila kabelku. Vstala som a pri odchode som ho chytila za plece: „Spamätaj sa, vážne. A niečo urob. Niečo konečne urob. Ukáž, že máš gule. Lebo ani sa nenazdáš a prídeš o super ženu a tú úžasnú dcéru."
X X X Niekto zazvonil a vošla ku mne akási blondína. No... Nie akási, ale moja sestra! Pustila som ju ďalej, ale nedokázala som ani zavrieť dvere. Len som stála a pozerala, akoby ku mne vkročil duch. „Ty máš dobrú krízu, keď si zo svojich krásnych hnedých vlasov dokážeš vytvoriť no... Tamto, čo máš na hlave..." ukázala som zhrozene na jej hlavu a oprela sa o dvere, aby som neodpadla. Adela odhodila tašku do kresla, prešla do kuchyne a posadila sa. „Je to moderné a blondíny chlapov priťahujú." Keď videla môj šokovaný výraz, pre istotu dodala: „Fakt!“ Nakukla pod prikrytý tanier a vytiahla kúsok slivkového koláča od mamy. „Hmmm... Toto som potrebovala,“ vzdychala s plnými ústami. Až teraz som si všimla jej ultrakrátku rifľovú mini a sieťované pančuchy. To kde zobrala? V sexšope? „Priťahujú? Lenže akých! Len povrchný somár ženu hodnotí podľa farby vlasov, preboha." „Prax hovorí iné," tvrdila mi zanovito a urazene odúvala pery, kým si uhládzala pramene vlasov za uši. Odhryzla si ďalší kúsok. „Ty si ťava, ségra, prepáč, ale si! To čo si vyviedla! Vyzeráš...“ „Dobre?“ pomáhala mi nájsť ten správny výraz s plnými ústami koláča. „Katastrofálne! Ako štetka. Myslíš si, že ti to pomôže? Ak je Jano slepý a doteraz si nevšimol, že ho miluješ a aká si úžasná, myslíš si, že mu to ukážeš novou farbou vlasov? Rovnakou, ako má jeho milenka? A že kto je z nás dvoch decko?!“ musela som sa usmiať. „Tú kvázi sukňu máš odkiaľ?“ „To by si chcela vedieť, čo?“ „Je katastrofálna! A také pančuchy si musela kúpiť, tipujem, niekde na výpadovke.“ „Ešte mi nadávaj. Chcem to skúsiť. Prekvapím ho. Toto chlapi chcú. Bude hotový!" „To istotne! Prekvapíš ho. Bude skutočne hotový. Odsťahuje sa od teba nadobro, lebo si pomyslí, že ti švihlo. Namiesto toho, aby si mu rafinovane ukázala svoju jedinečnosť, sa takto doriadiš. Len vás ľahšie rozvedú." „Pekné to mám!" opäť odula pery ako malé dieťa. „Máš to otrasné a vyzeráš ako nešťastnica spred Slovnaftu a nie ako matka krásnej dcéry," premerala som si jej nohy v rifľovej mini. Pohla som sa k dverám spálne. „No. Dám ti normálne šaty a to na hlave... S tým niečo urobíme." „V žiadnom prípade! Idem vyzdvihnúť Jana do práce a urobíme si pekný večer.“ „To určite! Na to zabudni, takto už nevyjdeš von.“ Chcela čosi namietnuť, ale pritisla som jej prst na ústa: „Buď ticho. Zachraňujem ti manželstvo.“ Otvorila som svoj šatník, ktorý sa rozkladal už v piatich veľkých zaprataných skriniach a vyberala som jej postupne šaty. Vybrala si čiernobiele. Super. Napokon som zavolala svoju kaderníčku Danielu a o pár hodín bola Adela znovu hnedovlasá, ale aj s novým moderným zostrihom. A v šatách, v ktorých sa za ňou otočí každý normálny chlap. Ja by som toho jej Jana asi zabila, keď ju dohnal do takéhoto zúfalstva. Adelka odišla, Ivan mi nezavolal. Hodinu som cvičila vo fitku a nakúkala som cez okno na hrádzu, či tam náhodou neuvidím známu tvár. Nič. Matej mlčal tiež. Všetci chlapi na svete sa na mňa vykašľali a všetci to urobili naraz. Prečo? Ráno som cestou do práce pri výťahu pre zmenu stretla Heňu. Klebetnica na pohľadanie, to mám krásny začiatok nového dňa... „Ako sa máš, Amélia, všetko okej?“ Pýtala sa zo slušnosti či kontrolne? U nej nikdy neviete. A keďže v súvislosti s ňou menej je viac, vždy som jej radšej odpovedala len holými vetami. „Jasné.“ „Už máš vybratú letnú dovolenku?“ „Nie, nemáme,“ zdôraznila som množné číslo. „Chodíš ešte s tým pracháčom?“ zaklonila sa dozadu a zasmiala sa. Kde je ten výťah, do čerta? „Áno.“ A čo sa tá ťava smeje? „Pekný je, fakt pekný.“ Pozrela som na ňu, ale ona ďalej pokračovala, ani nepotrebovala otázku. „Pred chvíľou som ho videla vychádzať z Carltonu. S takou ryšavkou.“ „Asi pracovné raňajky,“ hlesla som a konečne som mohla stlačiť číslo nášho poschodia. „Asi,“ usmiala sa a stíchla. Tak o toto jej išlo? Najhoršie bolo, že mi Heňa len potvrdila to, čo som dávno tušila. Ryšavý vlas na jeho košeli, Ivanov nezáujem o mňa, jeho časté cestovanie. A dnešné vraj pracovné raňajky? O pol ôsmej by sa predsa nestretávali niekde v hoteli, keď tak môžu urobiť podstatne neskôr a pohodlne v spoločnej firme.
X X X S Pipi sme si teda urobili babskú jazdu vo veľkom nákupnom centre na brehu Dunaja. Tá je asi po mne... Cítila sa tam ako ryba vo vode. Vykračovala si s pohárom čokolády z mekáča a prezerala si výklady. Ťahala ma do každého obchodu, ale musela som jej vysvetliť, že to by sme tam museli aj spať, aby sme stihli navštíviť všetky. Súhlasila, že si teda budeme vyberať. Kúpila som jej nové tričko s mikimauzom a žltú sukničku ako pre baletku, tak sa trochu upokojila. Zakotvili sme v Mangu. Zbadala som asi päť kúskov, ktoré ma zaujali, tak som si ich postupne skúšala. Pipi pobiehala po obchode, prehŕňala sa medzi vešiakmi a v tričkách na stolíkoch a prinášala mi do kabínky ďalšie veci, čo ju zaujali. Ja som jej za odmenu robila módnu prehliadku, čomu nadšene tlieskala. „Si žena, tak to ukáž, nech ti chlapi ležia pri nohách,“ mudrovala a opakovala vety, ktoré som ja natískala do hlavy jej matke. Musela som sa usmiať. Sledovala som ju – to jej poskakovanie a detské štebotanie, jej reakcie a zvonivý smiech. Je rozkošná! Po prvý raz od tej nedávnej udalosti som si spomenula na... Na to, čo som urobila. Chytila som sa za brucho. Nemysli na to, nemysli na to, opakovala som si. Keď som vracala na vešiak modré šaty, uvidela som okolo výkladu prechádzať Mateja. Nebol sám. Držal za ruku dievča. Sklonila som hlavu k modelom, aby si ma nevšimol. Ale kdeže! Ten bol zaujatý niečím úplne iným a vôbec nepripadalo do úvahy, že by nazrel do tohto obchodu. Keď trochu zašiel, posunula som sa smerom k dverám. Oblečenie, ktoré som držala v náručí, som zavesila na jeden z vešiakov a vyšla som na chodbu. Kráčala som asi pätnásť metrov za dvojicou. Delila nás skupinka tínedžeriek a manželský pár. Štíhlu rifľovú špagetu už objímal okolo pása a na niečom sa smiali. Zastavili sa pred obchodom so spodnou bielizňou a rifľová ho vtiahla dnu. Keď som sa po chvíli opatrne priblížila a nazrela dnu cez sklo, nevidela som ani jedného z nich, len predavačku a dve zákazníčky. Zrejme si v kabínke čosi vzájomne skúšali. Musela som vyzerať ako Mr. Bean, čo nazerá z rohu výkladu do predajne, ale cítila som sa, akoby som dostala úder do brucha. Snažila som sa však ovládnuť a prešla som o tri obchody ďalej. Už treba zvládnuť len krok či dva a môžem si sadnúť do malinkej kaviarne. Inak sa neudržím na nohách. Pomohlo to, neodpadla som, sadla som si a dokonca som si dokázala aj vypýtať koňak. Na ten prežitý šok slušný výkon. Exla som do seba pre istotu hneď dva za sebou. Ako notorik. Neviem, ako dlho som tam sedela. A trápne je, že možno okolo mňa prešla aj tá prešťastná dvojica s nákupom, ale ja som sedela ako paralyzovaná. Mala som pocit, že mám prázdnu hlavu, všetky myšlienky vygumované. Niekto ide kvôli tomu na dva týždne k moru a mne zresetuje hlavu jediný pohľad na Mateja s frajerkou. Zvieralo mi srdce a triasli sa mi nohy. Čašníčka ma ešte zo dvakrát oslovila, ale nevšímala som si ju, len som pozerala doprázdna. Nechcem vedieť, čo si o mne pomyslela. Nevnímala som okolie. Len svoju bolesť. Keby mi teraz niekto ukradol kabelku, ani si to nevšimnem. Siahla som po mobile a v afekte som Matejovi napísala esemesku. Kde si? Dve minúty. Päť. Pätnásť. Žiadna odpoveď. Žalúdok sa mi stiahol ešte viac. Tak kde si? Môžem s tebou hovoriť? Odozva žiadna. Zrejme sa spolu dobre bavili, načo by písal nejakej kolegyni? Zazvonil mi Ivan. Nevzala som to. Nech sa radšej venuje tej svojej ryšavej. Myseľ mi zamestnával Matej. Videl ma? Robí mi to naschvál, aby ma zranil, aby mi ublížil? Alebo ho už vôbec, ale vôbec nezaujímam? Čo budem robiť? Pôjdem za nimi a vytiahnem ju z jeho náručia násilím za vlasy a prehodím cez zábradlie? Mala som na to až extrémnu chuť... Sedela som tam a ľutovala sa. A zrazu do mňa udrel blesk poznania. Pipi! Moja Pipi! Kde som ju nechala?! Ja som blázon! Ježiši, stratila som päťročné dieťa! Sestrine dieťa! Kde tú malú nájdem? Mám sa vybrať vpravo? Vľavo? O poschodie nižšie? Kde sme boli naposledy? A kam sa to nahlasuje??? Do centra stratených detí? Alebo rovno na políciu? Ježiši, Pipi moja, kde ťa mám? Bola som si istá, že dostanem infarkt, alebo mi od hrôzy a strachu hneď v tejto chvíli vypadajú všetky vlasy. Mango! Áno, začnem tam. Dobehla som tam asi za tri sekundy, prenasledovaná nervóznou čašníčkou, ktorá za mnou mávala účtom. Dala som jej peniaze a uvidela som Pipi pri vešiakoch so šatami. Nie, nebola to fatamorgána, naozaj tam pokojne stála a s detskou gráciou diskutovala s predavačkou, aké šaty sú dnes moderné. Bola v poriadku. Zo srdca mi nepadol kameň, ale obrovský balvan! Keď ma uvidela, zahlásila len: „Konečne si tu. Kde si vlastne bola? A kúpiš si tie modré šaty? Sedeli ti perfektne." Triasla som sa tak, že som nedokázala odpovedať, len som ju vybozkávala a ťahala von. „Ľúbim ťa, srdiečko.“ „Ja viem, ľúbime sa. Najviac na svete,“ zatvárila sa dôležito. Skončili sme v cukrárni pri zákuskoch. Už bez koňaku, horúco mi bolo aj bez neho. Pozrela som sa s nádejou na mobil. Neprišla mi žiadna esemeska. Opäť som sa neovládla. Prosím, zavolaj mi, potrebujem ťa. Nič. Pozor, začína vám šibať, slečna nebezpečná.