Lesk biedy
1 / 3
1943
Koncom marca, keď je premenlivé počasie, začína sa na Orave roztápať sneh. V studenú jarnú noc sa starému Ondrejovi Drapáčovi snívalo o vlakoch, lodiach, lietadlách a bohviečo ešte. Celú nekonečnú noc sa vozil v rýchlikoch, potom z dreveného móla prestúpil na parník, v ktorom sa hojdal ako v kolíske na miernych morských vlnách. Z korábu nasadol do nejakého moderného lietadla, vznášal sa ako jastrab ponad hory, lúky, mestá a dediny. Od polnoci sa mu plietlo v hlave, ako keby si niečo vypil. Vandroval, túlal sa, ako keď šiel za mladi dva razy do Ameriky. Mohlo to byť na svitaní, vlak ho priviezol na kraľoviansku stanicu, kde presadol do vagóna ťahaného dymiacim rušňom. Týmto »hrkáčom« sa hádam dostanem domov, pomyslel si v polospánku starec, ležiac na posteli z jačmennej slamy, cez ktorú bola prehodená hrubá ľanová plachta. V driemotách sa usadil na starú odretú drevenú lavicu v rozheganom vozni. Rušeň zapískal a vlak sa o chvíľu pohol. Hneď nato prešiel cez tunel ako myš cez dieru v stene.
*Rojčil i bdel Drapáč v izbe plnej vône jabĺk, ale toto, nad čím premýšľal, bola číra pravda. V sne sa znova viezol a nešlo mu do hlavy, že sa vlak terigá ako slimák. Rozvážal sa celú noc, akoby cestoval okolo sveta, a vlak nie a nie doraziť do konečnej stanice. Pohegalo ho trocha na výhybke, nato rušeň zastal, zasipel ako zlostný gunár, potom dlho naberal uhlie a vodu. Od večera sa mu miešalo jedno cez druhé a možno ani on sám by vám to nevedel presne podať.
*Smutná bola Drapáčova mladosť. Nezrelý obliekol vojenskú uniformu a musel ísť do prvej svetovej vojny. Pomútili mu rozum rýchlejšie než gazda zapriahne do voza. Odtrhli ho od rodnej hrudy ako dieťa od prsníka. Odvykal si od Oravy, ktorú mal rád. Strčili mu do ruky bajonet a bol z neho pešiak. Videl bohatstvo, viacej však spoznal život chudobného ľudu. Ako ovce ich hnali do bojov celou Európou. Nemal celkom jasno, prečo a za koho bojuje. Bojoval, znášal útrapy ako iní a často videl, že taký život nemá preň hodnotu. Neporozumel, prečo sa trápi on a jeho spolubojovníci. Prehutoval stále nad tým, myslel na domov a neraz ho to uzimeného, vysileného a hladného priviedlo k tomu, že vzal pušku a chcel sa zmárniť. Skántriť sa chcel, vtedy závidel mŕtvym na bojisku, ale nechcel sa len tak bratríčkovať so smrťou, hoci ustavične bol v jej objatí. Zvíťazila v ňom pevná vôľa a mužskosť. Odhodlanie prežiť spravilo z neho silného muža.
Pred skončením vojny ho zajali na ruskom fronte. V pároch ich zapriahali do pluhu, aby orali kamenistú pôdu. V jeden deň sychravej jesene si pred hlavňami pušiek, po odpočte každého desiateho v rade, musel vykopať vlastný hrob. Ryť do zeme hutnej ako skala a vyhádzať z nej dva kubíky bolo pre vyčerpaného priveľa. Akoby zázrakom si zachránil holý život. Celé týždne potom sa na úteku neumýval, zarastený, s tvárou zablatenou mrzol v dotrhanej vyblednutej uniforme celej od slaných fľakov uschnutého potu. Upadol, zdravie sa mu podlomilo. Konflikt sa skončil. Drapáč ešte na bojisku začas robil kríže a písal na ne mená. Z frontu odchádzal ako víťaz nad svojím biednym životom. Vrátil sa ošľahaný svetom, plameňmi bojov, neúprosnou biedou a utrpením. V dedine ho ako sirotu nikto nečakal. Vojna mu vytrhla frajerku z náručia. Keď na skromnej kamennej dedinskej mohyle videl krížik vykresaný za svojím menom, pobral sa v mene božom, aby začal nový život v susednom chotári. Nebolo preň ťažké zariadiť si bytie inde a inak, keď už nemal čo stratiť. Celý svoj majetok si niesol na chrbte v koši upletenom z vŕbového prútia.
*Vojna, strašné dačo. Kým nie si na bojisku, nevieš, aká je zverská. Radšej umrieť ako prežívať tie strasti ešte raz, aj keď človek si zvykne na svoj kríž ako prašivé zviera na rapinu. Keď som sa vracal z frontu, prial som si, aby už nikto nikdy nezažil niečo podobné. Ostalo len pri prianí. Táto vojna ma zabije. Bude horšia ako tá predtým. Ľudstvo sa nepoučí z vojen, pokým národy budú chamtivé. Keď sem príde front, neprežijeme ho. Keby sme aspoň vedeli, prečo pomrieme!
Keď pomyslel na vojnu, slzy mu naplnili oči a, či chcel, či nie, mlčky plakal.
*Tejto noci ma aspoň neprenasledovali zlé sny z vojny, pekelné scény skazy: všade navôkol ranení a mŕtvi, na konároch stromov visiace skrvavené telá bez rúk a nôh, do polovice zodraté z kože, na tráve zduté uhynuté ťažné zvieratá, helmy rozstrieľané »na sito«, prázdne nábojnice, zdrapy uniforiem, roztrhané nosidlá, rozlámané detské postieľky... Odporne sladkastý zápach rozkladajúcich sa tiel cítil som často i z týchto snov. Striaslo ho, mráz mu prebehol po chrbte. Dá sa zabudnúť na vojnu? Nedá sa, nijako!