Zázračná láska
1 / 7
O hodinu vikomt Whitleaf ľutoval, že má len dve ruky. Z jednej strany sa viedol pod pazuchu so slečnou Raycroftovou, z druhej strany s najstaršou slečnou Calvertovou, zatiaľ čo slečna Jane Calvertová a slečna Mary Calvertová poletovali okolo nich ako pestrofarebné motýle, štebotali a radostne sa smiali. John Raycroft kráčal obďaleč s tvárou nastavenou slnku, spokojne sa obzeral okolo seba a poznamenal, že tento rok bude dobrá úroda. Peter dúfal, že aj na jeho farmách patriacich k Sidley Parku bude dobrá žatva. Keď už si spomenul na svoje panské sídlo, ľutoval, že nebude môcť chodiť po poliach v starých čižmách a bričeskách, nebude si môcť vyhrnúť rukávy na košeli, pracovať spolu s roľníkmi a cítiť na chrbte pot statočnej práce. Túžil robiť všetko to, čo mu zakazovali robiť, keď bol chlapec, a podarilo sa mu to iba raz, keď mal dvadsať rokov a tešil sa, že čoskoro dosiahne dospelosť. Dofrasa, prečo som len napísal mame, že prídem? zlostil sa na seba. Mohol som prísť domov bez ohlásenia. Vzdychol, ale vzápätí pookrial, keď znova venoval pozornosť danej chvíli. Slečna Calvertová bola pekná mladá dáma, i keď nemala rozkošné jamky v lícach ako jej mladšia sestra Jane ani belasé oči ako najmladšia sestra Mary. Všetky tri sestry boli vychýrené svojou krásou a určite aj v Londýne by sa za nimi obrátil nejeden muž a našli by dobré partie aj bez vena. „Jednoducho tu musíte zostať ešte aspoň dva týždne, lord Whitleaf,“ naliehala naňho slečna Mary Calvertová. Obzrela sa dozadu a pobehla pár krokov, aby zachovala odstup od neho a od oboch dám, s ktorými sa viedol pod pazuchu. „Chystá sa tu tanečná zábava a boli by sme rady, keby ste sa na nej zúčastnili.“ Belasé stužky pod bradou i pod prsami, ktoré jej dokonale ladili s očami, nadskakovali pri každom jej pohybe a spod okraja čepca vykúkali plavé kučery. Bola krásna ako obrázok. „Naozaj musím?“ prehnane vzdychol. Postupne sa usmial na všetky dámy a rozjímal, aký je krásny deň a v akej príjemnej spoločnosti ho môže tráviť. Hoci v skutočnosti by sa radšej už balil na cestu domov. „Priznávam, že to pokušenie je neodolateľné.“ Ale slečna Raycroftová si neodpustila, aby tú významnú záležitosť neoznámila osobne. „Vikomt Whitleaf sa už dnes ráno rozhodol, že tu zostane trochu dlhšie,“ vyhlásila. „A prvé kolo si zahovoril u mňa.“ „Ubezpečujem vás, že ma do toho nemusel nikto nútiť,“ ubezpečil mladé dámy a slečny Jane aj Mary Calvertové radostne zatlieskali. Najstaršia slečna Calvertová mu pevnejšie stisla rameno. Všetky tri sa naňho rozžiarene usmievali. „Ako by som mohol odísť, keď sa mi núka príležitosť zatancovať si so štyrmi očarujúcimi mladými dámami? Pravda, ak sa mi ich podarí presvedčiť, aby prijali moje vyzvanie do tanca.“ Ale hoci flirtoval – a všetky to dobre vedeli –, hovoril aj pravdu. Za uplynulé dva týždne sa stretol s mnohými Raycroftovými susedmi a úprimne sa mu páčili – samozrejme, najmä mladé dámy. Po jeho slovách zahlaholil zborový smiech. „Slečna Calvertová ma možno poctí tým, že si so mnou zatancuje druhé kolo, slečna Jane tretie a slečna Mary štvrté. Pravda, ak nie je prineskoro a nepredbehli ma urodzení páni z okolia. Čo by ma ani neprekvapilo.“ Dámy sa znova pobavene rozosmiali a vzápätí ho všetky tri sestry ubezpečili, že si ho zapíšu do svojich tanečných zošitkov podľa poradia, ako ich žiadal. „A nezabudnete na to?“ uisťoval sa vikomt Whitleaf. „Ako by sa na to dalo zabudnúť!“ zvolala slečna Mary Calvertová. „Vy by ste si mali vyhradiť úvodné kolo pre mňa, Gertrude,“ vyhlásil John Raycroft neveľmi taktne. „Počul som, že ako druhá možnosť prichádza do úvahy Finn, a Rosamund ma ubezpečila, že to je osud, ktorý sa takmer rovná smrti.“ Dámy sa znova zachichotali. „To je od vás veľmi pekné, John,“ povedala slečna Gertrude Calvertová. „Ďakujem. Pán Finn je nesmierne milý a mám ho úprimne rada, ale tancovať veru naozaj nevie.“ Peter okamžite pochopil, že Finna mala skutočne rada a ten sa ju možno o rok, alebo aj o desať, pokúsi požiadať o ruku. „Počul som z hodnoverného zdroja,“ usmial sa na ňu, „že Finn je skvelý farmár. Aj sám som sa s ním zopár ráz zhováral o žatve, dobytku a zavlažovaní a bolo mi jasné, že sa vo svojej práci naozaj vyzná.“ Gertrude sa naňho žiarivo usmiala. Prechádzali spolu pomedzi zelené lány, ktoré pomaly získavali zlatistú farbu, a husté živé ploty a vzduch bol presýtený vôňou poľných kvetov. Mladé dámy rozradostene štebotali o nadchádzajúcej tanečnej zábave. Vtom prišli k miestu, kde sa cesta rozdvojovala, a John ukázal paličkou na cestičku vpravo. Vysvetlil Petrovi, že tá by ich zaviedla späť do dediny, zatiaľ čo tá druhá vedie k Barclay Courtu, kam sa gróf Edgecombe s manželkou stále nevrátil. No kým to hovoril, slečna Calvertová prekvapene zvýskla, jej sestry obrátili hlavu a vzápätí odbehli za dvoma dámami, ktoré sa k nim blížili po tej druhej cestičke. „To je grófka,“ vysvetľovala Gertrude Calvertová. „Už sú doma, John! To je skvelé!“ Peter spoznal grófku Edgecombovú. Jej manžel patril medzi jeho dobrých známych. Grófku vždy obdivoval – bola vysoká, tmavovlasá a mimoriadne krásna, a mala najkrajší soprán, aký kedy počul. V hudobnom svete bola veľmi slávna a cestovala po celej Európe, kde vystupovala pred nabitými sálami. „Už to tak vyzerá,“ zvolal John Raycroft natešene. „Paráda!“ Ale Peter nevedel odtrhnúť pohľad od grófkinej spoločníčky. Bola to drobná, ale krásne stavaná mladá žena. Videl, že spod zeleného čepca, o odtieň tmavšieho ako šaty, jej vykúkajú žiarivo gaštanové vlasy a zvýrazňujú jej peknú usmiatu tvár. Bola to ozajstná krásavica a Peter sa neubránil obdivu. A ako sa na ňu díval, zišla mu na um zvláštna myšlienka. To je ona, prebleslo mu hlavou. Radšej sa nezamýšľal nad tým, čo tie tri slová majú znamenať. Vždy obdivoval pekné mladé dámy, ktoré stretával. Vždy sa s nimi rád zoznámil a usiloval sa očariť ich svojím šarmom. A vždy bol pripravený s nimi flirtovať. Ale srdce si obrnil proti hlbším citom, a to už pred piatimi rokmi. Tá myšlienka mu skrsla v hlave v nestráženej chvíli. To je ona! Preboha, akoby bola stratenou čiastočkou jeho duše! Keby sa nad tým bol hlbšie zamyslel, možno by sa cítil pochabo, ba dokonca nesvoj z tejto priam teatrálnej reakcie na neznámu krásku. Ale nezamýšľal sa nad tým. Keď sa dve skupinky stretli na rázcestí, radostne sa navzájom pozdravili. Vyzeralo to, že sa všetci dobre poznajú, pravda, okrem Petra a dámy, ktorá – ako sa dozvedel – sa volala slečna Osbournová. Čakal, že ich niekto predstaví. Keď teraz stál asi meter od nej, videl, že má smaragdovozelené oči – nádherne sa jej vynímali v tvári lemovanej gaštanovými vlasmi. A šaty jej dokonale ladili s očami. Bože, tá je krásna! Prečo sa s ňou ešte nikdy nestretol? Kto je to, dočerta? Pravda, odhliadnuc od toho, že je Osbournová. „Lord Whitleaf,“ prihovorila sa mu grófka. „Smiem vám predstaviť svoju priateľku slečnu Osbournovú? Učí na dievčenskej škole slečny Martinovej v Bathe, kde som pôsobila, prv ako som sa vydala za Lucia. Toto je vikomt Whitleaf, Susanna.“ Susanna Osbournová. To meno jej pristane. Oči mala veľké, lemované dlhými mihalnicami, a určite boli jej najväčšou prednosťou, hoci aj ostatné črty mala dokonalé a nenachádzal na nich jedinú chybičku. Urobila pred ním pukerlík, a keďže slečny Calvertové ho už nedržali pod pazuchou, elegantne sa jej uklonil a venoval jej svoj najčarovnejší úsmev. „Slečna Osbournová,“ prihovoril sa jej. „Doslova ste prežiarili svojím jasom tento nádherný letný deň.“ Jeho spoločníčky sa pobavene zachichotali na jeho prehnanej lichôtke. Zato slečna Osbournová, ktorá sa do tej chvíle milo usmievala, zrazu akoby ochladla a hľadela naňho... Čo sa jej to zračilo v očiach? Znechutenosť? Opovrhnutie? Jedno z toho. „Mylord,“ zamrmlala, keď ich predstavili, odvrátila pohľad a znova sa na ostatných srdečne usmiala. „To je skvelé, že sme kúsok od Barclay Courtu stretli svojich priateľov,“ ozvala sa grófka. „Včera sme sa s Luciom vrátili domov a z Bathu sme priviezli Susannu, aby s nami strávila posledných pár týždňov pred začiatkom školského roka. Teraz sme na ceste k našim susedom, aby sme ich srdečne pozdravili. Vlastne ako prvé sme chceli zájsť do Hareford Housu. Pán Raycroft, dúfali sme, že vás presvedčíme, aby ste sa vrátili do Barclay Courtu s nami za Luciom, lebo ten sa dnes ráno zavrel v pracovni so správcom svojho statku a odvtedy ani nos nevystrčil. Bývate v Hareford House, lord Whitleaf? Buďte taký láskavý a poďte s nami. Lucius sa vám poteší.“ „Lord Whitleaf sa tu chystá zostať až do tanečnej zábavy,“ oznámila Mary Calvertová rozradostene a víťazoslávne. „Bude tancovať kolo s každou z nás, ale s Rosamond do zábavy ani neprehovorím, lebo má tú výhodu, že býva v Hareford House a bude s ním tancovať úvodné kolo. A ja musím počkať až na štvrté kolo, lebo Gertrude a Jane sú staršie ako ja. Ale Rosamond je odo mňa o dva týždne mladšia, tak ma to naozaj hnevá, lady Edgecombová.“ Ale zasmiala sa a tak dala najavo, že to s tým hnevom nemyslí vážne. Nato využila chvíľu nepozornosti svojich sestier, priskočila k Petrovi a chytila ho pod pazuchu. Usmiala sa naňho a v tej chvíli ho z druhej strany chytila pod pazuchu jej sestra Jane. „Prídete na zábavu s lordom Edgecombom a slečnou Osbournovou?“ spýtala sa slečna Calvertová grófky. „Na zábavu? Prvý raz o nej počujem. Ale takmer určite tam prídeme,“ ubezpečila ju grófka. „Bude to príjemné rozptýlenie. Ach, ďakujem, pán Raycroft.“ John nastavil jedno rameno grófke a druhé slečne Osbournovej. Tá ho odmenila srdečným úsmevom. Peter kráčal za nimi s ostatnými štyrmi mladými dámami, ktoré nielenže štebotali medzi sebou, ale pokrikovali poznámky a otázky aj dopredu. Takže slečna Susanna Osbournová je učiteľka. Hm. A učí v Bathe. Nečudo, že ju doteraz nestretol. Aké smutné, takto premárniť mladosť a krásu! Ale zrejme je veľmi inteligentná a sčítaná. Rozhodne je obrnená proti mužskému šarmu a lichôtkam – alebo aspoň proti jeho šarmu a lichôtkam. Mal sa vyhnúť prázdnym slovám a oslniť ich obe svojou inteligenciou a vzdelaním. Asi by bolo najlepšie odrecitovať názvy všetkých poľných kvetov, podľa možnosti latinské názvy. To by na ňu možno zapôsobilo. Pravda, nepoznal jediný latinský názov kvetu. Dievčenská škola slečny Martinovej. V duchu zmraštil tvár, hoci nahlas sa zasmial na nejakej vtipnej poznámke slečny Jane Calvertovej. Ten názov znel dosť desivo. A ona tam učí. Ako typická učiteľka nemá ani štipku zmyslu pre humor. Ale nie, to nie je fér. Čo jej to zabľabotal? Niečo o letnom dni, ktorý je vďaka nej ešte krajší? V duchu sa na seba hneval. Bože dobrý, to sa nezmôže na nič lepšie? Skutočne od nej očakával, že sa rozplynie od blaha a vďačnosti nad jeho lichôtkou? Niekedy sa za seba hanbil. Ale teraz radšej venoval pozornosť dvom dámam, s ktorými sa viedol pod pazuchu, aj druhým dvom pred nimi, a do konca cesty s nimi dobromyseľne flirtoval. Zdalo sa mu, že Raycroft sa s dámami z Barclay Courtu baví na vážne témy. A Petra sa zmocnila závisť. So ženami sa nikdy nerozprával na vážne témy. Radšej s nimi flirtoval a to sa časom stalo jeho zvykom. Ale vždy taký nebol. Spomínal si, ako vážne sa rozprával s Berthou o všetkom, čo ho na univerzite fascinovalo, ale aj o náboženstve, politike a filozofii, až kým si nevšimol, ako otupene hľadí do diaľky, očividne na smrť znudená.