Prečo zanikol Rím

Skúsme teda s nevyhnutnou stručnosťou povedať, čo spôsobilo rozpad Rímskej ríše, pretože aj tu sa môžeme obrátenou dedukciuou zas raz poučiť. Prečo teda zmizla Rímska veľríša z mapy sveta? (1) Nuž, nie všetci panovníci boli takí inteligentní a bezúhonní ako tí, ktorých sme tu opísali. Boli medzi nimi výstredníci, ktorí bažili po dobrodružstve, len si spomeňte na cisárov, ako boli Caligula, Nero alebo Caesar, ktorých kupliarstvo, hýrivosť, tyranstvo a záľuba vo vojne je dostatočne známe. Inými slovami na jednej strane sa stretávame, hlavne v starom Ríme, s neuveriteľnými cnosťami a na druhej strane, hlavne v degeneračnej fáze, s necnosťami, nad ktorými zostáva rozum stáť. Marku Aurelius sa opäť vzdal adopčného princípu, a to bol možno počiatok konca. Potom sa na tróne vystriedali krití uzurpátori, neľútostní vojenskí vládcovia a cisári i proticisári, ktorí spolu zápasili o trón: v stručnosti išlo o neustále boje o moc. Monarchia zlyhala. Ale bola príčinou zlyhania naozaj monarchia? Výstrelky aristokracie poznáme až príliš dobre. Žiadny historický film, ktorý hovorí o rímskej dobe, sa dnes nezaobíde bez toho, aby nevykreslil bohatých, tučných a lenivých patricijov, ako ležia prepychových komnatách, požierajú vinné hrozno, bažantov a divočinu z preplnených mís, preplachujú si hrdlá vínom zo zlatých pohárov, a pritom sa nechávajú láskať svojimi otrokyňami a kurtizánami. Zhruba od rokov 77 až 60 pr. Kr. sú nám známe boje medzi optimátmi (doslova náležiaci k najlepším) a populármi ( v určitom zmysle zástupcovia demokracie, zástupcovia práv ľudu). Populári požadovali voľnú cestu pre zdatných, všetku moc pre ľudové zhromaždenia a voľné pozemky pre veteránov a pre chudobných. Optimáti boli naopak presvedčení, že vysoké úrady môžu zastávať len urodzení, resp. synovia rodín, ktorých predkovia už zastávali vysoké úrady. Obe strany sa úplne otvorene usilovali o doktatúru a využívali na to bez výčitiek svedomia všetky metódy zastrašovania i korupciu. Hlasy sa kupovali prakticky na trhu, ba dokonca existovala v pravom zmysle deľba práce pri kupovaní hlasov. Podľa Cicerovho opisu chodili kandidáti s mešcom v ruke na verejných priestranstvách od voliča k voličovi. Niekedy sa dokonca kupovali hlasy vo veľkom. Bolo to celkom dobrodružné. Podplácali sa celé skupiny voličov, ktorých vedúcim sa predtým podstrčila pekná sumička. Durant a to referuje. „Na financovanie kandidatúr sa spotrebovalo toľko peňazí, že volebné ťaženie spôsobilo nárast úrokovej miery na 8 percent mesačne“. Inými slovami: demokracia sa tiež dostala na dno. Opäť nám zostáva poznanie, že zachovanie štátu negarantuje monarchia, aristokracia, ani demokracia, ale výhradne etická úroveň a inteligentné, rozumné princípy. ( 2) Tí najlepší, tí najschopnejší stále viac utekali z úradov. Naopak ich dočasne nútil zákon, aby v úradoch pracovali pre štát. Ale nik sa už so štátom nemohol alebo nechcel identifikovať. Pochopiteľne nastal únik z politických úradov. Ľudia utekali z miest, aby sa stali sedliakmi alebo mníchmi. Renome štátu bolo úplne rozbité. Pojem plnenie povinnosti už nemohol byť lákaví pre nikoho, pretože „v najvyšších poschodiach štátnych štruktúr panovali lenivosť a korupcia, a všetko sa vážilo výhodami meranými v peniazoch“. Zvuk štátu, verejná mienka, prestíž a štátny „image“ boli úplne zdevastované. (3) Ďalšou príčinou zániku Rímskej ríše bolo množstvo vojen. Vojská pri tom zjavne degenerovali. Vieme, že Marcus Aurelius musel nakoniec do svojej armády regrutovať žoldnierov, gladiátorov, zločincov a otrokov. Už Grécko mohlo byť poučením, že pokiaľ sa vojsko skladá len zo žoldnierov , je neobyčajne slabé. Žoldnierska armáda nemá razanciu, silu a motiváciu národnej armády. Vojsko, ktoré je motivované len peniazmi, alebo trestom, sa veľmi ľahko porazí – ako to doložili perzké vojny proti Grékom. Naproti tomu poznáme množstvo príkladov z dejín, že vojská naplnené víziou, zapaľujúcou ideou, majú neslýchanú údernú silu. Len si spomeňme sa francúzske voská po roku 1789, ktoré porazili pol Európy. Už samotná existencia žoldnierskej armády bola rozhodne ďalšou indíciou pre zánik Ríma. Ale okrem toho vojny prakticky nikdy nevedú k víťazstvu, ako sme už vysvetlili, ba ani vyhrané vony. Z každej vojny vznikla nová zlá krv. Každá vojna si vyžiadala nespočetné ľudské životy, stála obrovské sumy peňazí, aj keď krátkodobo plynuli peniaze zas naspäť formou vojnových náhrad.......................... (4) A okrem toho je stále veľa hospodárkych dôvodov, pre ktoré Rím nakoniec stroskotal. Na prvom mieste tu uveďme vysoké dane. Žiadny vladár po Hadriánovi a Markovi Aureliovi nebol natoľko inteligentný, aby požadoval len nízke dane, a napriek tomu podporoval hospodárstvo. Väčšina peňazí bol apremrhaná vojnami, ktoré veľmi predražovali žoldnierkym vojskom. Okrem toho sa Rím stále viac a viac premieňal na štát so sociálnymi podporami. Kým múdri vladári potlačovali biedu tým, že zaisťovali pracovné príležitosti, cisári na sklonku ríše boli natoľko naivní, že slepo rozhadzovali obilie medzi ľud, a to všetko zdarma. Okrem toho existovala prebujnená byrokracia a rozmarný dvor, ktorý zhltol neskutočné obnosy. Inými slovami peniaze sa rozhadzovali na každom kroku, cnosť sporivosti upadla do zabudnutia. Namiesto toho sa opäť zdvihli dane, a tým sa dostal vývoj do bludného kruhu.

Obálka a fotografie z krstu knihy. Krstnými otcami boli boli pán Meluš a pán Kajzer. Súčasťou krstu bola aj autogramiáda s jedným z autorov knihy B.J.Mrkosom., ktorej sa zúčastnil aj s manželkou. Na pozvanie vydavateľa prišiel aj riaditeľ prezidentskej kancelárie pán Parkan, prezident medzinárodnej manažérskej administratívy WISE pán Imre Tóth, riaditeľ Slovenskej obchodnej priemyselnej komory v Žiline, primátor mesta Vrútky a mnoho ďalších významných hostí z oblasti obchodu. Akciu moderoval pán Marián Bumbala.