Najsmutnejší príbeh lásky
1 / 6
Vdova Grünová, už na rakúskom území, počúva streľbu osloboditeľov z Hradného vrchu a po meste za Dunajom a zrazu ju zasiahne vôňa kukuričného poľa, v akom sa s pánom Kohnom stratili, a omráči ju prenikavá vidina, neodbytne živý denný sen, koľaje, oslepujúce vlakové koľaje, prostred ktorých rastie strom, asi gaštan, pagaštan konský, ktorý na tej trati pre vlakové transporty vyrástol z ničoho nič, ako stromček strom stromisko dávno, keď sa druhá vojna menila na studenú. Vdove zviera útroby neznámy kŕč, lebo tie koľaje, ktoré mali pri takom stromisku predsa normálne dávno zhrdzavieť, sa lesknú a ligocú a oslepujú, akoby čas pre trať s transportom, s pánom Kohnom, nevedno kam, akoby ten prekliaty čas čas? čas! ešte nepominul. Vdova vojde do toho slnkom rozžeraveného poľa pri hranici a za spotený krk sa jej sype ostrý kukuričný peľ a prižmúri oči, akoby sa ten oslepujúci ligot ligot ligot koľají dal nevidieť a streľba nepočuť, no nepomáha to, možno aj preto, že pre ňu vojna stále trvá.