Nádherná temnota
1 / 2
Zastonala pod ťarchou môjho tela a znova sa aj so mnou pregúľala. Lapal som dych. Hodila hlavou dozadu a zasmiala sa, až ma zamrazilo. Bol to Sarafinin smiech. Znelo to celkom ako ona. Lena. Žeby sa mi to len zdalo? Kým som stihol pochopiť, čo sa deje, bola na mne a už som nedokázal myslieť vôbec na nič. Zovrelo mi hruď, skrátil sa mi dych... Vedel som, že ak hneď neprestaneme, skončím na pohotovosti alebo ešte horšie. Lena! Pery mi preťala ostrá bolesť. Odtisol som ju od seba celý otrasený som sa posadil. Lena sa zapierala pätami do zeme a presúvala sa ešte ďalej. Ohromné oči jej žiarili zlatou farbou. Po zelenej v nich neostalo takmer ani stopy. Sťažka dýchala a aj ja som sa musel prehnúť v páse, aby som chytil dych. Každý obnažený nerv v mojom tele horel plameňom, akoby mi ich jeden po druhom podpaľovala. Lena zdvihla hlavu, no cez divú spleť vlasov a špiny som jej takmer ani nevidel do tváre. Jediné, čo som videl celkom jasne, bola čudesná žltá žiara.