„Zoey, vieš, kto si?“ Zažmurkala som. „To je hlúpa otázka. Pravdaže viem, kto som. Som Zoey.“ Ešteže bol ten chalan pekný, lebo očividne nepatril k tým najbystrejším. „Vieš, kde si?“ spytoval sa vľúdne, takmer váhavo. Obzrela som sa okolo seba. Sedeli sme na mäkkej tráve pri móle nad nejakým jazerom, ktoré v úchvatnom rannom slnečnom svetle vyzeralo ako sklo. Slnečné svetlo? To sotva. Niečo tu nesedí. S námahou som preglgla a pozrela do nežných hnedých očí toho chalana. „Povedz mi, ako sa voláš.“ „Heath. Ja som Heath. Ty ma poznáš, Zo. Vždy ma budeš poznať.“ Poznala som ho.