Milujem romány anglickej klasiky, ktoré síce spravidla obsahujú veľa utrpenia a nešťastných okolností, ale vždy je v nich aj nádej a spravodlivosť. Sú veľmi prepracované. Bronteová píše o Helen, ktorá sa vydá v dobe, kedy bol muž považovaný za dobrého ak "ti pochválil jedlo a nepokazil koláč tým, že by ťa zdržiaval" a žena za dobrú ak "je v domácnosti všetko správne urobené a hľadí sa najprv na to, čo sa páči mužovi". Keďže to nie je úplne neaktuálna téma ani dnes, aj som sa dobre zasmiala, aj mi občas prišlo veľmi smutno. Helen sa snaží zachovať si svoju dôstojnosť a správať sa podľa svojho svedomia v každej situácii, ale napriek tomu sa jej nedarí mať v manželstve to, o čo sa snaží a jej syn sa stáva terčom zlej výchovy. Príbeh najprv rozpráva jej známy, Gilbert, v strede knihy je rozprávačkou ona a na konci sa Gilbert vráti, aby dorozprával, či vdova z Wildfell Hallu našla miesto, kde vie byť šťastná. Kniha je zdĺhavejšia a pomalšie sa rozbieha, ako Pýcha a predsudok, či Búrlivé výšiny, ale približne v polovici začne byť nemožné, odložiť ju z ruky a zanechala vo mne silné dojmy.
Čítať viac