Symbol ako stelesnenie zmyslu
Každá literatúra má svoje vrcholné diela, neustále iritujúce záujem interpretátorov a prekladateľov. Danteho Božská komédia, Shakespearov Hamlet, Máchov Máj či, povedzme, naša Marína si svoje nezvyčajné postavenie zaslúžili tým, že predstavujú ideálne spojenie viacerých stránok, ktoré fungujú v dokonalej harmónii.
Čo je však pre čitateľa zážitkom, pre odborníka predstavuje problém, neraz zákerne iracionálny. Inak to nie je ani pri básni Havran od Edgara Allana Poea, prichádzajúcej k slovenskému čitateľovi v deviatich verziách, a to už v tradične virtuóznom podaní vydavateľstva Petrus.
Editorom tohto cenného projektu, nepochybne inšpirovaného podobnou českou publikáciou (E. A. Poe: Havran. Šestnáct českých překladů) z roku 1985, je Július Paštéka. Základ tvoria tri preklady K. Strmeňa, uvedené samostatnou esejou. Ďalšie prebásnenia pochádzajú od V. Roya, V. Beniaka, J. Kantorovej-Bálikovej, J. Urbana, E. Lukáčovej a Ľ. Feldeka. Ani pri týchto, samozrejme, nechýba náčrt jednotlivých prekladateľských koncepcií a kritické zhodnotenie z Paštékovho pera, prostredníctvom príznačne trefných formulácií. Nedá mi však, aby som aj ja nevyslovil zopár vlastných postrehov.
Veda o preklade už dávnejšie opustila myšlienku vernosti prekladu, čo sa zvykne vtipne vyjadrovať výrokom, podľa ktorého je preklad podobný žene: buď je pekný, alebo verný. Dnes translatológia hovorí o potrebe ekvivalencie originálu i jeho pretlmočenia z hľadiska funkčného zamerania na vyvolanie podobného estetického zážitku.
Báseň Havran je typická nocionalitou výrazu, nedostatkom metaforiky, avšak zároveň skrýva v sebe množstvo konotácií, posilnených zvukovými a rytmickými efektmi, pretože je postavená na špecifickom trópe — symbole. Sám Poe akoby tušil, že toto dielo bude aj po jeho smrti predmetom mimoriadneho záujmu a napísal o procese jeho vzniku stať nazvanú Filozofia kompozície. (Je zaradená aj do tejto publikácie, v preklade J. Kantorovej-Bálikovej.) Tento metatext však pôsobí typicky poeovsky: môže aj nemusí byť skutočným popisom reálnych udalostí. Akoby ním autor chcel dodať do básne to, čo jej maximálne ideálnemu výrazu chýbalo. Potom sa hádam ani nemôžeme čudovať, že jej ekvivalenty v iných jazykoch nedokážu pôsobiť rovnako intenzívne.
Myslím, že J. Paštéka má čiastočne pravdu, ak mladších autorov prekladu Havrana (Kantorová-Báliková, Lukáčová, Urban) hodnotí ako poznačených materializmom: chýba im onen zmysel pre metafyziku symbolu. Ba, dodávam, aj pri Feldekovi máme pocit, že báseň vyznieva príliš civilne. Preto, hoci jazykovo zastaralý, mi najviac vyhovuje preklad Royov, nakoľko aj samotný Poe používal pri pomenúvaní hraničných javov archaické prostriedky s výraznou spirituálnou patinou.
Za rozhodujúci fakt, ktorý ma núti prikloniť sa k Royovi považujem to, že lyrický subjekt v originálnom Havranovi je racionalista hraničiaci so šialencom, ktorý je akýmsi poznávacím znamením Poeovej tvorby. Poe ho v tejto básni stvoril rovnako presvedčivo ako vo svojich poviedkach. V ,,poroyovských" slovenských prekladoch však tento muž ,,študujúci zväzky prapodivných náuk" pôsobí skôr ako deklamátor bez oduševnenia, znudený filister a miestami, inak vážnu situáciu, nadľahčuje vtipkovaním. Akoby sa naši prekladatelia Havrana báli uveriť tomu, že je to skutočne človek s narušenou psychikou, zmyslami ponorený v apokalyptických citátoch, uzavretý v osobitej realite.
Explikatívnosť či nadužívanie metafory, metonymie a prirovnania v preklade básnického textu, postaveného na symbolistickej poetike, je závažným nedostatkom, hoci pri paralelnom dodržiavaní formálneho hľadiska sa mu mnohí autori nemôžu vyhnúť. Bude to určite znieť dosť ,,staromilsky", no musím konštatovať, že iba prežitie hlásky, slova, vety i textu ako symbolu, t. j. ako spojenia skutočnosti a jej reprezentácie v jednom, je predpokladom naozaj pôsobivého Havrana aj v slovenčine.
Martin Gajdoš, Knižná revue 20/2000
