Smrť sa volá Engelchen
Frontispis Čítať viac
Frontispis Čítať viac
Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!
Knihu som prečítala za pár dní, keďže som sa jej nevedela nabažiť. Skvela napísaná a hlavne veľmi silná!
Čítať viacAk raz knihu začnem čítať, nikdy ju nenechám nedočítanú. Čítam poéziu, prózu i drámu, novšiu, staršiu, i literárnu klasiku, pôvodom domácu i zahraničnú. Skrátka všetko bez rozdielu. Hrubšie knihy doma, tenšie v MHD a čakárňach. V posledných rokoch ma najviac tematicky zaujali knihy rozhovorov a životopisy, lúskam však aj severské thrillery. Čítam naozaj rozmanito. A predovšetkým, rád.
patril medzi najvýznamnejších česko-slovenských spisovateľov. V počiatkoch svojej literárnej tvorby sa prejavoval najmä ako angažovaný básnik a dramatik, ale už jeho prvé prozaické dielo, protivojnový román Smrť sa volá Engelchen, sa stretlo s nevídaným čitateľským ohlasom a dočkalo sa dvoch výnimočných filmových spracovaní. Roku 1963 opísal temné zákulisie politických procesov v 50. tych rokoch v slávnej knihe Oneskorené reportáže, ktorá mala na domácich čitateľov rovnaký dopad ako v približne rovnakom čase publikovaná novela Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča. Napísal množstvo reportáží, vydal niekoľko poviedok i noviel a v prelomovom roku 1968 mu vyšiel dnes už kultový román Ako chutí moc. V roku 1967 bol za svoj nekompromisný postoj proti podporovaniu arabskej politiky voči Izraelu zbavený československého občianstva a rozhodol sa preto ostať v zahraničí. O niekoľko mesiacov síce opäť zavítal do vlasti, ale po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy odišiel na dve desaťročia do emigrácie, kde naďalej aktívne pôsobil a tvoril. Začiatkom roku 1990 sa vrátil na Slovensko, ale o dva roky sa ako kritik rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov usídlil v Prahe.
„Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešene zomrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť. “