Hostiteľ
1 / 9
Implantácia
Liečiteľ sa volal Brodí sa hlbokými vodami. Keďže bol duša, predstavoval stelesnené dobro. Poznal súcit, bol trpezlivý, čestný, oplýval cnosťami a z každého jeho činu vyžarovala láska. Strach bol pre Brodí sa hlbokými vodami nie veľmi zvyčajný pocit. Ešte zriedkavejšie ako strach sa ho zmocňovalo podráždenie. No keďže Brodí sa hlbokými vodami žil vo vnútri ľudského tela, podráždeniu sa občas nevedel vyhnúť. Šepot, ktorého pôvodcami boli Liečiteľovi študenti zhrčení vo vzdialenom kúte operačnej miestnosti, o čosi zosilnel a pery Brodí sa hlbokými vodami sa zovreli do tenkej krivky. Bol to nezvyčajný tvar, pretože najčastejšie sa jeho ústa formovali do úsmevu. Tá grimasa neušla pozornosti Darrena, jeho asistenta. Poklopkal mu po pleci. „Sú iba zvedaví,“ upokojoval Liečiteľa. „Implantácia je sotva zaujímavá alebo dokonca vzrušujúca procedúra. Na pohotovosti sa jej môže podrobiť každá duša, akú možno stretnúť na ulici. Dnes sa na praktických cvičeniach veľa nenaučia.“ Sám Brodí sa hlbokými vodami bol prekvapený, ako čudný osteň, ktorý sa mu nechtiac vkradol do úst, poznačil inak pokojný tón jeho hlasu. „Ešte nikdy nevideli odrastenú ľudskú bytosť,“ vysvetľoval Darren. Brodí sa zdvihol obočie. „Nevidia si navzájom do tvárí? Nemajú azda zrkadlá?“ „Viete, ako som to myslel – ešte nevideli divú ľudskú bytosť. Takú, čo ešte nemá dušu. Rebela.“ Brodí sa pozrel na bezduché telo dievčaťa, ktoré ležalo na operačnom stole obrátené tvárou dolu. Srdce mu zovrela ľútosť. Spomenul si, v akom stave doniesli Pátrači to úbohé, dolámané telo do Liečebného zariadenia. Akú bolesť asi muselo podstúpiť... Pravdaže, dnes už bola dievčina úplne v poriadku – úplnne ju vyhojili. Dozrel na to sám Brodí sa. „Vyzerá celkom tak ako my všetci,“ zahundral Brodí sa na Darrenovu adresu. „Všetci máme ľudské tváre. A len čo sa preberie, aj ona bude jednou z nás.“ „Aj tak to pokladajú za vzrušujúce, nič viac.“ „Duša, ktorú dnes implantujeme, si zaslúži úctu. Nemali by tak bez rešpektu civieť na telo, ktoré ju bude hostiť. Kým sa aklimatizuje, ešte toho zažije až-až. Nie je fér zaobchodiť s ňou takýmto spôsobom.“ Pod takýmto spôsobom nemal na mysli civenie. Brodí sa cítil, ako sa mu do hlasu znova votrel britký tón. Darren ho znova potľapkal po pleci. „Všetko sa urovná. Pátračka potrebuje informácie a –“ Len čo vyslovil slovo Pátračka, Brodí sa naňho vrhol pohľad, o ktorom by sa dalo povedať, že prepaľuje. Šokovaný Darren len zažmurkal. „Prepáčte,“ ospravedlnil sa Brodí sa vzápätí. „Nezamýšľal som zareagovať tak nevrlo. Mám o tú dušu strach.“ Prešiel zrakom na kryotank, ktorý stál vedľa stola. Červené svetlo bolo rovnomerné, mdlé a naznačovalo, že tank je plný a jeho obsah je ustavične v stave hibernácie. „Túto dušu vybrali špeciálne na tento prenos,“ pokúšal sa ho Darren upokojiť. „V rámci nášho druhu je výnimočná – je odvážnejšia ako väčšina z nás. Jej životy hovoria za všetko. Nazdám sa, že ak by sme ju o to požiadali, sama by sa prihlásila.“ „Kto spomedzi nás by sa dobrovoľne neprihlásil, keby šlo o jeho dobro? Ale ide tu naozaj o to? Deje sa to naozaj pre jej dobro? Problematická nie je ani tak jej prípadná ochota, ale to, či je správne pýtať sa ktorejkoľvek duše, či by túto procedúru podstúpila.“ Aj Liečiteľovi študenti debatovali o duši, ktorá bola v stave hibernácie. Brodí sa počul ich šepot celkom zreteľne; hlasy mocneli a vzrušenie v nich sa stupňovalo. „Žila na šiestich planétach.“ „Ja som počul, že na siedmich.“ „Ja som zasa počula, že nikdy neprežila dve obdobia v tom istom hostiteľskom druhu.“ „Je to vôbec možné?“ „Bola vraj takmer všetkým. Kvetom, medveďom, pavúkom –“ „Bola aj chaluhou, netopierom –“ „Dokonca vraj aj drakom!“ „Ja tomu neverím – nemohlo to byť sedem planét.“ „Prinajmenej sedem. Začala na Prameni.“ „Naozaj? Na Prameni?“ „Ticho, prosím!“ zahriakol ich Brodí sa. „Ak neviete pozorovať profesionálne a potichu, budem vás musieť poprosiť, aby ste sa vzdialili.“ Šesť zahanbených študentov sa odmlčalo a rozostúpilo. „Tak s tým teda začnime, Darren.“ Všetko mali nachystané. V blízkosti dievčaťa sa nachádzali všetky potrebné lieky. Dlhé tmavé vlasy jej zastrčili pod chirurgickú čiapku. Zjavil sa dlhý štíhly krk. Vdychovala a vydychovala pomaly a zhlboka, pretože bola pod vplyvom silných sedatív. Slnkom opálená koža nejavila ani najmenšie stopy po... nehode. „Darren, prosím vás, začnite s rozmrazovaním.“ Sivovlasý asistent už čakal pri kryotanku. Ruku mal položenú na kruhovom číselníku. Odsunul poistku a pokrútil ciferník smerom nadol. Rozblikalo sa červené svetielko na hornej časti malého sivého valca, a ako plynuli sekundy, svetielkovalo čoraz rýchlejšie. Menilo pritom farbu. Brodí sa sa sústredil na bezvedomé telo, ktoré ležalo pred ním. Krátkymi, precíznymi rezmi prerezal skalpelom kožu na lebke a potom do rany vstrekol medikament, ktorý zastavil krvácanie ešte skôr, ako Liečiteľ roztiahol štrbinu. Brodí sa obozretne a s citom zaboril prsty pod svaly na krku tak, aby ich ani len v náznaku neporanil. Ukázali sa bledé kosti hornej časti chrbtice. „Duša je pripravená, Brodí sa,“ oznamoval mu Darren. „Aj ja som pripravený. Prines ju.“ Brodí sa zacítil Darrena blízko svojho lakťa, ani nemusel skontrolovať zrakom, že aj jeho asistent je pripravený, len natiahol ruku a vyčkával; poznali sa, pracovali spolu už veľa rokov. Brodí sa udržiaval štrbinu roztvorenú. „Zaveď ju do nového domova,“ zašepkal. Uvidel Darrenovu ruku: zo zovretej dlane sa predierali striebristé lúče oslobodenej duše. Zakaždým, keď Brodí sa uvidel odhalenú dušu, nevedel sa ubrániť očareniu z jej krásy. Duša sa jagala v plnom svite operačnej sály, jasom prevýšila aj odblesky svetla na nástrojoch, ktoré držal v ruke. Ako stužka, ktorá znezrady oživla, sa krútila a vlnila, potom sa odrazu vystrela, akoby bola šťastná, že už nie je väzňom v kryotanku. Jej tenučké väzivá, ponášajúce sa na pierka, ktorých bola takmer tisícka, sa vzdúvali ako svetlé, strieborné vlasy. Hoci sympatické boli všetky duše, táto dušička akoby mimoriadnym spôsobom dávala Brodí sa hlbokými vodami najavo vďačnosť. Vo svojom obdive nezostal osamelý. Počul, ako Darren za jeho chrbtom potichu vzdychol, a začul aj obdivný šepot študentov. Darren obozretne vložil malú jagavú bytosť do otvoru, ktorý Brodí sa urobil v krku tohto ľudského tvora. Duša hladko vkĺzla na miesto, ktoré jej ponúkli, a spojila sa s anatómiou, ktorá jej bola cudzia. Brodí sa obdivoval dômyselnosť, s akou sa udomácnila v novom príbytku. Každé väzivo dosadlo presne na svoje miesto v blízkosti nervových centier; niektoré väzivá sa predĺžili a vnorili do tých častí tela, kam už nedovidel, do spodnej aj vrchnej časti mozgu, iné sa spojili s optickými nervami, so sluchovými kanálmi. Duša bola mimoriadne rýchla, jej pohyby cieľavedomé. Čoskoro bolo vidieť už len jedinú, aj to neveľkú časť jej jagajúceho sa tela. „Dobrá práca,“ zašepkal na jej adresu, hoci dobre vedel, že duša ho nepočuje. Iba dievča malo uši, ale ešte vždy hlboko spalo. Dokončiť prácu bola vec rutiny. Vyčistil a vydezinfikoval ranu, na rez, ktorý zostal po vkladaní duše, naniesol vrstvičku hojivej masti, ktorá ho zacelila, a posypal ho hojivým práškom. „Dokonalé ako vždy,“ pochválil ich spoločnú prácu asistent, ktorý si z akejsi príčiny, ktorej Brodí sa nikdy neporozumel, nezmenil meno, čo nosil jeho ľudský hostiteľ. Brodí sa si povzdychol. „Dnešnej roboty je mi ľúto.“ „Konáte si len svoju povinnosť. Ste predsa Liečiteľ.“ „Pri tejto výnimočnej príležitosti spôsobuje Liečiteľ rany.“ Darren začal s upratovaním pracoviska. Zdalo sa, že nevie, čo má na slová Brodí sa povedať. Brodí sa plnil svoje Poslanie. Darrenovi to stačilo. Brodí sa hlbokými vodami to však bolo málo. Liečiteľom bol až do jadra svojej bytosti. S obavami sa zahľadel na ženské telo, ktoré spalo pokojným spánkom. Dobre vedel, ako sa tento pokoj naruší, len čo sa prebudí. Nevinná duša, ktorú do tejto mladej ženy práve vložili, oživí všetku hrôzu, ktorá sprevádzala jej koniec. Nahol sa nad ľudskú bytosť a čosi jej zašepkal. Brodí sa si čo najúprimnejšie želal, aby duša, ktorá sa ocitla dnu v tele, počula, čo jej hovorí. „Veľa šťastia, malá pútnička, veľa šťastia. Ako veľmi si želám, aby si ho nepotrebovala.“