Obchodník so smrťou
1 / 3
Dnes ráno videl som muža, ktorý zomrieť netúžil. Patrick Shaw-Stewart
Predstavte si, že máte niekomu zlomiť ruku. Pravú alebo ľavú, na tom nezáleží. Ide o to, že mu ju zlomiť musíte, pretože keď to neurobíte... no, vlastne ani na to nezáleží. Povedzme, že vás nečaká nič dobré, keď to neurobíte. Takže sa pýtam: zlomíte ju rýchlo – prask, ó, pardon, počkajte, urobíme improvizovanú dlahu – alebo to budete celé naťahovať dobrých osem minút, občas pritlačíte na najslabšom mieste, pokiaľ dotyčný bolesťou celý nezačervenie a nezozelenie a nezahorí a neochladne a vôbec stane sa celkom neznesiteľným? No áno. Jasné. Správne je – jedine správne je vybaviť to čo najrýchlejšie, ako sa len dá. Zlomíte tú ruku, nalejete mu vodku a budete vzorným občanom. Nič iné neprichádza do úvahy. Lenže. Lenže, lenže, lenže. Čo keď toho človeka na druhom konci tej ruky neznášate? Myslím, naozaj z duše neznášate. Presne k tomu som sa totiž teraz musel nejako postaviť. Hovorím teraz, ale myslím vtedy, v tú chvíľu, o ktorej píšem. V tú chvíľu, v ten mizerný zlomok sekundy, kým mi zápästie zozadu natiahne až ku krku a moja ramenná kosť sa rozletí na dva alebo skôr na ešte viac kúskov, ktoré budú držať pohromade akurát tak silou vôle. Tá ruka, o ktorej sme hovorili, je totiž moja, viete. To nie je ruka nejakého abstraktného filozofa. Tá kosť, koža, chĺpky, malá biela jazva na špičke lakťa od hrany akumulačiek v gatehillskej základnej škole – to všetko je moje. A v tejto chvíli musím zobrať do úvahy skutočnosť, že človek, ktorý stojí za mnou, ma drží za zápästie a tlačí mi ho s takmer slastným zaujatím hore po chrbtici, ma neznáša. Myslím naozaj z duše neznáša. Z princípu...