Noro sa skloní nad stôl a začne sa prehrabávať v kope papierov, ktoré tam má rozložené. Niečo zafrfle a pokračuje v hľadaní vo veľkej skrini, čo stojí hneď pri dverách. Mlčky na neho pozerám. Snažím sa pôsobiť normálne a nedať najavo svoje skutočné pocity. V spánkoch mi tepe, v ústach náhle vyschlo. Ruky si radšej vrazím hlboko do vreciek riflí, aby nebolo poznať, ako veľmi sa mi chvejú. „Konečne,“ ozve sa po chvíli, vytiahne zo skrine nejaké knihy a letáky a časť z nich mi podá. Sú ťažké, musím sa mierne zakloniť, aby som ich vôbec udržala. Zvyšok vezme on. Nohou zavrie dvere na skrini, oprie sa o ne a zabodne do mňa skúmavý pohľad. Chvíľu mlčí, iba mi pozerá do tváre a skúma ma. Neviem, ako sa tváriť. Táto situácia je pre mňa celkom nová. Rozpačito sa usmejem a uhnem očami. „Deje sa niečo?“ dostanem zo seba. „Deje sa toho až veľa. Ako sa inak máš, Tamara?“ „Celkom fajn.“ „Stále sa len tak flákaš a zabíjaš čas? Nezmenila si názor a nechceš predsa len robiť tú atletiku? Bola by škoda nevyužiť svoj potenciál.“ „Nie, určite nie. Mne sa môj život... hm, páči. Vyhovuje mi to tak, ako to je. Teda nie všetko, každý máme nejaké problémy, všakže, no chodiť pravidelne na nejaké tréningy sa mi skutočne nechce.“ „Myslím, že ten tvoj Robo má na teba zlý vplyv. Mal by ťa posúvať vpred, a nie ťa brzdiť.“ „To som už počula. A nie je to môj Robo.“ „Vyzeráte ako pár.“ „To je už druhá vec.“ Očami mi skĺzne na plnú náruč. „Ukáž, daj mi z nich ešte niečo, asi som ti veľa naložil.“ „Je to v pohode,“ namietnem, nechcem vyzerať ako nejaká padavka. „Nie sú ťažké.“ „Neklam!“ Podíde bližšie a vezme mi všetky knihy. Spustím ruky a opäť ich strčím do vreciek. Noro je zrazu tak blízko, až cítim jeho vôňu. Chce sa mi zavrieť oči a zhlboka ju nasať, no radšej zatajím dych a iba meravo pozerám pred seba. Nikam by neviedlo, keby zistil, čo k nemu cítim a čo so mnou robí jeho prítomnosť. Stojí tesne predo mnou a delí nás len kopa literatúry v jeho rukách. V duchu ďakujem, že aspoň tá tvorí medzi nami bariéru, už aj tak sa bojím čo i len nadýchnuť. „Sľúbil som ti, že ťa niekedy naučím poriadne korčuľovať,“ prehodí. „A ja som povedala, že nie som samovrah,“ prinútim sa odpovedať. V hrdle mám príšerné sucho, pery sa mi lepia o seba. Zasmeje sa. A potom urobí niečo, čím ma úplne paralyzuje. Nahne sa ku mne a vtisne mi na ústa bozk. Krátky, rýchly, ani nestihnem zareagovať. Je presne taký ako Noro. Ako vietor. Ako hurikán. Ledva sa mi dotkne pier a v duši mi stihne zanechať hotovú pohromu. Potom sa prudko odtiahne a cúvne. Zdá sa, že ten bozk ho prekvapil viac ako mňa. „Totálne mi z teba šibe, Tamara,“ obviňujúco zamrmle, obíde ma a zmizne z kabinetu ako gáfor.