Život na úver
1 / 2
Príchod eura na Slovensko: stabilita alebo stagnácia?
Európska komisia (ek) 7. mája 2008 odporučila vstup Slovenskej republiky do eurozóny. Týmto krokom sa naplnilo prvé zásadné rozhodnutie o zavedení eura od 1. januára 2009. Vláda hodnotila prechod k európskej mene ako historickú príležitosť. So zavedením eura sa však spájali aj závažné riziká.
Zavedenie eura 1. januára 2009 nebolo bez kontroverzií ani na Slovensku, ani v Európskej únii (eú). Vláda Roberta Fica dosiahla týmto krokom jeden zo svojich cieľov. Okrem kdh boli rýchlym zavedením eura nadšené aj opozičné strany. Liberálni novinári pripisovali hlavnú zásluhu na rýchlom zavedení eura neoliberálnej hospodárskej politike predchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu. Zahraničné banky a priemyselné podniky vnímali zavedenie spoločnej európskej meny takmer výlučne pozitívne. Pre ne totiž odpadlo riziko výmenného kurzu. Kalkulácie sa uskutočňujú ľahšie. Banky sa viac nemusia obávať znehodnocovania slovenských aktív v prípade menovej krízy.
Výrazné výhrady sa však objavovali medzi obyvateľstvom. Podľa prieskumov verejnej mienky sa dokonca relatívna väčšina vyslovovala skepticky. Predovšetkým ľudia s nízkymi príjmami sa obávali výrazného nárastu cien v dôsledku zavedenia eura.
Slovensko spĺňalo prístupové kritériá na vstup do eurozóny. To bol dôvod, prečo sa ek nemohla oháňať formálnym argumentom, že sa nenaplnilo niektoré z požadovaných kritérií. Tak to bolo v roku 2006 v prípade Litvy, ktorá vtedy len veľmi tesne nesplnila inflačné kritérium. Odmietnutie litovskej požiadavky vstúpiť do eurozóny sa v tom čase interpretovalo ako signál, že ek si nepraje, aby sa chudobnejšie krajiny východnej Európy stali členmi eurozóny.
Keby ek odmietla vstup Slovenska, stali by sa prístupové kritéria pre eurozónu úplne irelevantné. Tomu sa však chcela bezpodmienečne vyhnúť. Prístupové kritériá majú totiž držať finančnú a fiškálnu politiku v smere, ktorý presadzuje. Trvá totiž najmä na reštriktívnej fiškálnej politike s nízkou hranicou rozpočtového deficitu (maximálne 3 % hdp).
Na rozdiel od ek mala voči rýchlemu zavedeniu eura na Slovensku výhrady Európska centrálna banka. Obávala sa rastúcej inflácie po zavedení novej meny, ako sa to stalo v prípade Slovinska, kde bol tento trend veľmi výrazný. Pred prijatím eura sa inflačný tlak zmierňoval výrazným zhodnocovaním koruny. Posilňovanie koruny spôsobovalo, že dovážaný tovar bol lacnejší.
Zavedením eura sa tento nástroj na potláčanie inflácie stratil. Posledný raz dostal šancu pri stanovovaní definitívneho konverzného kurzu medzi eurom a korunou. Premiér Robert Fico si želal silný konverzný kurz. To znamenalo, že importované tovary mali byť v prechodovej fáze relatívne lacné a tento pomerne lacný dovoz mal spočiatku znížiť inflačné tlaky. Tým sa otázka inflácie pri fixácii konečného konverzného kurzu dostala z pohľadu slovenskej vlády do popredia.
V celkových hospodárskych súvislostiach sa dá konštatovať, že po strate možnosti devalvovať sa stáva tlak na mzdy základným nástrojom na zachovanie cenovej konkurencieschopnosti. Obchodná bilancia a bežný účet Slovenska sa síce v rokoch pred prijatím eura a pred krízou výrazne zlepšili, avšak toto zlepšenie sa považovalo za labilné. Dynamika exportu ostala veľmi silne závislá len od jediného sektora – automobilového priemyslu. Na najdôležitejšom odbytovom trhu v západnej Európe bolo na obzore výrazné konjunkturálne ochladenie a medzitým svet zasiahla kríza.
Zo zavedenia eura so silným konverzným kurzom koruny z dlhodobého hľadiska hrozí posilnenie importného ťahu. Mnoho juhoeurópskych štátov vykazuje po zavedení eura deficit obchodnej bilancie a bežného účtu. V prípade Portugalska a Španielska dosahovali hodnoty 9 až 10 % hdp. V Portugalsku sa vysoký deficit obchodnej bilancie vníma ako výrazná brzda rastu. Ešte niekoľko rokov pred krízou sa tu vyčerpal aj impulz pre rast prostredníctvom nižších úrokov, ktoré súviseli s prijatím spoločnej meny. Od zavedenia eura v roku 1999 ako účtovnej meny prestalo Portugalsko dobiehať priemer eú. Od roku 2002 sa portugalské hodnoty rastu nachádzajú výrazne pod európskym priemerom.
Aj v Španielsku sa rast vyčerpal. Dlho ho stimuloval boom na trhu s nehnuteľnosťami. Bublina cien nehnuteľností však praskla. Štrukturálna slabosť španielskeho hospodárstva sa tým zvýraznila a ostala viditeľnejšia.
Taliansko síce nevykazovalo vysoký deficit bežného účtu, ale hospodárstvo sa nevedelo vyrovnať so stratou možnosti devalvovať menu, čo bol predtým často využívaný nástroj na opätovné vytvorenie konkurencieschopnosti. Taliansko sa už roky pred krízou nachádzalo v stave stagnácie.
Aj írsky hospodársky model, ktorému dominovali priame investície a výroba určená na export, sa dostal do očividnej krízy. Ešte pred vypuknutím globálnej krízy do veľkej miery súvisela s výrazným posilňovaním eura voči americkému doláru a britskej libre.
Tieto skúsenosti nie sú automaticky prenosné na Slovensko. Existujú tu však dôležité podobnosti. Juhoeurópske štáty – predovšetkým Portugalsko, Španielsko a Grécko – vykazovali podobne ako Slovensko tendenciu výrazného deficitu bežného účtu. To už síce nevedie k menovej kríze, ale zato brzdí rast. Zníženie úrokov stimulovalo v týchto krajinách spotrebu a rozmach v oblasti nehnuteľností.
Obrysy hraníc konzumu, ktorého motorom je dlh, boli už v lete roku 2008 čoraz viditeľnejšie a zreteľnejšie. Boom na trhu s nehnuteľnosťami sa najmä v Španielsku ukázal byť len bublinou. Jej následky v podobe frenetickej výstavby boli málo potešiteľné aj pre vývin miest. Aj na Slovensku vzrástla spotreba na dlh. Bratislava vykazovala jasný znak stavebného boomu – neusporiadanú výstavbu luxusných bytov a kancelárií.
Vyššiu váhu než v južnej Európe má na Slovensku priemyselný export. Spočíva však na veľmi úzkej báze, a je preto veľmi zraniteľný voči konjunkturálnym zmenám v štátoch západnej Európy. Silné zhodnotenie eura rozkývalo dokonca aj írsku ekonomiku, ktorej rast sa opieral predovšetkým o export. To potvrdzuje tézu, že stimulujúce elementy vstupu do eurozóny môžu mať skôr krátkodobý charakter. V dlhodobom horizonte však začnú pôsobiť brzdiace elementy, ktoré sa už nebudú dať korigovať devalváciou. Dodatočne sa ako brzda prejavujú aj reštriktívne kritériá najmä fiškálnej politiky, ktoré sú integrálnou súčasťou Paktu stability a rastu v menovej únii.
Tieto kritériá sú pre dobiehajúce ekonomiky príťažou. Sťažujú cielené štátne intervencie a pôsobenie v hospodársky problémových regiónoch, pričom na Slovensku sa niekoľko takýchto regiónov nachádza. Svojím rigidným charakterom blokujú kritériá Paktu stability a rastu možnosti flexibilných hospodársko-politických reakcií na meniace sa konjunkturálne situácie. Je evidentné, že kritériá svojim reštriktívnym fiškálno-politickým charakterom sťažujú vybudovanie sociálneho systému aj systému vzdelávania. Nevýhody spojené so vstupom do eurozóny ešte najviac pocítia chudobnejšie vrstvy obyvateľov Slovenska. Najviac zvýhodnené budú nadnárodné banky a priemyselné koncerny, ako aj vyššie stredné vrstvy populácie.