Akú pozíciu dnes vôbec dráma zastáva v hierarchii zložiek divadelného výrazu? Súvisí to nejako s jej prekladanosťou? Odpoveď na prvú otázku znie áno. V severských krajinách môžeme od deväťdesiatych rokov 20. storočia pozorovať dokonca čosi, čo možno označiť za boom škandinávskej dramatiky (hovoríme o priestore nórskom, švédskom a dánskom, i keď medzi textami publikovanými v tomto výbere je taktiež jedna hra autora z Faerských ostrovov, ktoré sú autonómnym regiónom patriacim k Dánsku). Päť novopreložených a v tomto výbere publikovaných drám predstavuje pomerne široké spektrum súčasnej severskej dramatiky. Nejde o hry súrodé. Zjednodušene by sa mohlo zdať, že Nóri holdujú experimentu, Švédi politicky angažovaným textom, Dáni sa vyžívajú vmorbídnom humore a Faerčania sú v súlade s predpokladom pomerne bizarní. Tak to, pochopiteľne, nie je. Severská dráma bujnie a prekypuje množstvom foriem a tém. Ak je pre ňu predsa len niečo charakteristicke, je to zrejme vnútorná prázdnota postáv, prameniaca z relatívne zaisteného bezpečného života obyvateľov severu, ktorým akoby chýbalo autentické vzrušenie.