Autorka v tejto publikácii sumarizuje svoje aktuálne poznatky získané dlhodobým výskumom problematiky holokaustu na Slovensku, jeho reflexie v spomienkach pamätníkov i obrazy šírené v súčasnej spoločnosti Slovenska. Zamýšľa sa nad možnosťami metódy oral history pri výskume tejto témy, jej úskaliami i pozitívami. Významné je pre ňu využitie tejto kvalitatívnej metódy zameranej na mikroúroveň spoločnosti, na subjektívne prežívanie veľkých dejín, priamy kontakt bádateľa s človekom, ktorý tieto udalosti prežil. Predstavuje jednotlivé dlhodobé výskumné projekty, ktoré autorka realizovala, ich výskumné vzorky, spôsob a podmienky práce. V tretej časti predstavuje spomienky na holokaust z dvoch perspektív: obetí (židovských pamätníkov) a divákov (ich nežidovských susedov, ktorí boli svedkami, no nie priamymi aktérmi diania). V závere sa zamýšľa nad vzťahom pamäti spomienkového spoločenstva a jeho vlastnými identitami, porovnáva spôsoby spomínania u židovských a nežidovských respondentov a uvažuje, čo prezrádzajú o vzťahoch medzi nimi a o ich vlastných referenčných skupinách.