Časopis KULTÚRA, 9. januára 2013

"V očistci diaľok" je názov debutového diela hudobného pedagóga z nitrianskeho konzervatória Michala Mikuláša, ktorého tvorivý umelecký vývin som mal možnosť sledovať vďaka dvom celoslovenským súťažiam v písaní poézie a prózy O cenu slovenského učeného tovarišstva (Bernolákova spoločnosť – Trnava) a Jurinova Jeseň (Kysucká knižnica – Čadca). Debut vydal autor vlastným nákladom (brožúra) v nitrianskom vydavateľstve Garmond v danom roku, pričom ide o kombináciu úvahových „pásmových“ textov (samozrejme, nejde o význam pásma v zmysle surrealistickej poetiky) a niekoľkých veršových strofických útvarov. Clivú atmosféru uvedených textov dotvára autor umeleckými fotografiami, ktoré zachytávajú prírodné úkazy (napr. východ Slnka cez priezor dozrievajúceho obilia, putujúce oblaky nad vrcholom hôr, odraz slnečných lúčov na hladine rieky), stopy v snehu, drevené chalupy, kostol, Krista na kríži či v jasliach, profily ľudských tvárí i zaľúbencov v diaľke.

Zo sémantického hľadiska možno Mikulášov debut hodnotiť ako istý vnútorný výraz človeka hľadajúceho domov v sebe samom, ide akoby o vtesnávanie sa do vlastnej kože, pričom sa snaží v bytostnom vzťahu ku všetkému tvorstvu zažiť symfóniu „harmónie,
vyrovnanosti a zmieru, jednoduchosti a pokory“. Úvahy a verše Michala Mikuláša sú osnované na tradičných motívoch akoby symbolistickej poetiky. Výraz vnútornej púte, smútku, samoty, clivých tónov túžby za domovom „v očistci diaľok“, rezonancie hĺbkového ticha, výkrik, spomienka, bolesť či útek sú akousi analýzou odchodov a návratov, snahou o kontinuitu s tradíciou vlastného národa v konfrontácii s cudzinou, v žiadosti „otvoriť srdce, pobozkať domov a roztvoriť dlane“.

V celkovom sumári možno zbierku V očistci diaľok chápať ako tvorivý záznam uvažujúceho človeka nad sebou samým, vychádzajúc z pozorovania Stvoriteľovho diela, potrebujúceho odovzdať svoje Ja ako posolstvo vlastného vnútra, pretože kolíska „splodila človeka, človeka z hliny. A život preletel ako vták nad obzorom. Akoby to bol jeden deň. Zapadá slnko nad kopcami a v diaľke bije zvon.. Pokora v objatí.. Vyprahnuté ruky ako vyschnutá zem pomaly skladajú z očí jasných ako hviezdy na stôl život.. Niet slov vďaky, nemé ústa uzamyká Pravda..“

Ján Gallik