Kniha Príbehy z hladného brucha ukazuje deťom lásku k jedlu a k vareniu. Je o spoznávaní nových chutí a jedál a okrem dobrodružného príbehu obsahuje aj recepty, aby si deti mohli spolu s rodičmi doma vyskúšať jedlá, o ktorých Petrovi hudci tak napínavo rozprávali.
Keď je Peter hladný, začnú sa mu zjavovať zvláštni tvorovia – hudci z jeho brucha. Hudci ako správni muzikanti precestovali takmer celý svet a na vlastné oči videli a na vlastné jazyky okúsili, že každý kút sveta má svoje tradičné jedlá a suroviny. Malí dobrodruhovia sa tak neraz presvedčili, že jedlo nám nielen plní bruchá, ale môže ľudí aj spájať a prinášať im smiech a lásku.
Hudci Petrovi rozprávajú ako v treskúcej zime takmer umrzli v Japonsku, no zachránili ich tajné majstrovstvá v ramene. Nešťastnej neveste, ktorá chcela uzmieriť svoju rodinu s rodinou svojho nastávajúceho, pomohol Žolko, keď navrhol – Mám to! Keď chcete spojiť svoje rodiny, musíte spojiť svoje pirohy! – A tak prispel k vzniku slávnych gruzínskych khinkali.
Žolkova nehoda v Kanade, pri ktorej skočil do suda s javorovým sirupom, odštartovala obľúbenosť francúzskeho toastu. A dokonca podarilo sa im zachrániť ľud Etiópie, ktorý sa už niekoľko nocí nevyspal, lebo ich slávny muzikant zložil pieseň o slnku a mesiac sa urazil a nevychádzal. Hudci nelenili a zložili pieseň o mesiaci, navyše pripravili aj obrovskú indžeru, ktorú vystrelili na oblohu – odvtedy sa už v Etiópii vždy strieda deň s nocou.
Napokon pomohli aj Petrovi s jeho školským projektom, aby pripravil slovenské tradičné jedlo. Všetci boli prekvapení, že ním bola kaša. A aká dobrá bola!
„Keď už boli rezance ponaťahované a nakrájané na krásne rovnaké pásiky, vystúpili na pódium medzi ľudí. Začala sa súťaž o najlepší rezanec! Predbiehali sa vo viacerých kategóriách, napríklad v skoku do misky polievky či v tom, ktorý rezanec sa dokáže natiahnuť najviac bez toho, aby sa pretrhol.“
„O niečom takom som jakživ nepočul,“ komentoval Peter trochu nedôverčivo.
„Ako by si aj mohol? Slávne ramenové hry sú nanajvýš tajné. O tom, že také hry existujú, sa síce v Japonsku šušká kde-tu, ale ľudia si napokon aj tak myslia, že je to len legenda.“
