Dve novely - Cili a Katerina - tvoria knihu Dva osudy izraelského spisovateľa Aharona Appelfelda. Ich protagonistkami sú dve mladé ženy (Židovka a Rusínka) a dejiskom príbehov je širšia oblasť Bukoviny, územia patriaceho v dobe príbehu, teda cez druhú svetovú vojnu, k Rumunsku (dnes patrí Ukrajine).

Aharon Appelfeld

Narodil sa r. 1932 v Černoviciach, vtedy Rumunsko, dnes Ukrajina. Pochádza zo židovskej rodiny. Ako 8-ročný po prvý raz zažil hrôzy holokaustu: V r. 1940 rumunskí nacisti zavraždili jeho matku a otca spolu s ním odvliekli do koncentračného tábora v Transnistrii. Z tábora utiekol a tri roky sa skrýval v ukrajinských lesoch, kde prežil vďaka zločineckej bande. Ako 12-ročný sa pridal k sovietskej armáde. Po vojne emigroval do Palestíny (od r. 1948 štát Izrael), kde pracoval v kibuci a učil sa hebrejsky. Študoval na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Neskôr bol profesorom literatúry na Ben Gurionovej univerzite v Berševe, hosťujúcim profesorom v Bostone, na Yaleskej univerzite, v Oxforde a na Harvardskej univerzite. Jeho primárnymi témami sú stratený svet detstva, útrapy vojny, holokaust, židovská diaspora. Od svojho debutu Dym (1962, kniha poviedok) vydal asi 45 románov, noviel a poviedkových kníh. Medzinárodné uznanie získal najmä knihami Badenheim. 1939, Cili, Nesmrteľný Bartfuss, Katerina, Železný chodník, Ľadová mína, Všetko, čo som miloval a autobiografiou Príbeh jedného života.

A. Appelfeld získal za svoju tvorbu v Izraeli aj vo svete vysoké ocenenia, napr. Cenu Izraela, National Jewish Book Award (USA), francúzsku Prix Médicis, Cenu Nelly Sachsovej (Nemecko).


Zážitky z minulosti zohrali v Appelfeldovej tvorbe významnú úlohu. Aj dve novely zaradené do tohto zväzku zobrazujú prostredie a obdobie Appelfeldovho detstva, no ich hrdinkami sú ženy a ich pôvod či rodinné zázemie sa od autorovho značne líšia. Cili síce pochádza zo židovskej rodiny, no z mnohodetnej a chudobnej, a Katerina so svojimi dedinskými koreňmi patrí k väčšinovému rusínskemu obyvateľstvu. Obe ženy sa so životnými výzvami vyrovnávajú po svojom a autor nám tak umožňuje vidieť problém z viacerých, naoko protichodných strán. Obdivuhodná schopnosť vcítiť sa do vnútorného sveta hrdiniek a presvedčivo ho stvárniť akoby potvrdzovala jeho slová: „Mojou záľubou bolo a ešte vždy je pozorovať.“ Rozjímavý, meditatívny postoj bedlivého pozorovateľa sa odráža aj v osobitom štýle Appelfeldových próz – zdanlivo jednoduchom, no pri všetkej jazykovej striedmosti svojsky poetickom. Verím, že napriek niektorým vonkajškovým odlišnostiam zobrazovaného sveta budú novely svojím duchom slovenskému čitateľovi až prekvapujúco blízke a nájde v nich veľa podobností s našou literatúrou, napríklad s dielami Jozefa Cígera Hronského alebo Vincenta Šikulu, predovšetkým úprimný záujem o prostého človeka a nemoralizujúce pochopenie pre jeho zápas o prežitie v často nepriateľskom svete.

Pavel Vilikovský v predslove k tejto knihe


Nepredstieram, že som zvestovateľ, kronikár vojny či vševedko. Dejiny sú podľa mňa iba pokrmom pre literatúru. A literatúra, to je prítomnosť, čo trvá – nie v novinárskom zmysle, ale ako pokus dostať čas do pokračujúcej prítomnosti.
Kedykoľvek hovoríš o tých časoch, zmocňuje sa ťa pocit, že to všetko je neuveriteľné. Opisuješ, čo sa stalo, no zároveň neveríš, že čosi také sa mohlo stať práve tebe. Nepoznám chvíľu, keď by som sa za niečo väčšmi hanbil.

A. Appelfeld: Príbeh jedného života