V kontexte vyjadrení Gaudium et spes nachádzame popri rozlíšení kategoriálneho aspektu svedomia od fundamentálneho aspektu svedomia, ktorý je špecifikovaný transcendentnou dimenziou človeka, aj odlíšiteľnosť svedomia človeka od kresťanského svedomia. Fundamentálny či základný rozmer svedomia je súčasne vzťahový. V tomto aspekte svedomia, ktoré „je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom“, ide o také špecifické a jedinečné vyjadrenie hlbokej intímnosti vnútorného spojenia, o také zvnútornenie človeka, že svedomie je ako „transcendentnosť osoby“. Vo svedomí, ktoré je vlastne locus theologicus, je na jednej strane prítomná dynamika pochádzajúca od Boha, konkrétne ide o vrodenú ašpiráciu k plnosti a otvorenosti, na druhej strane rozpoznateľná Božia milosť, ako aj implicitné a v príznačnom čase i prvotné plne formálne vyjadrenie základnej voľby pre život s Bohom. Človek obdivuhodným spôsobom svedomím poznáva zákon zákonov, zákon lásky, ktorý je fundamentálnym zákonom. V kategoriálnej rovine mu echo rezonancie hlasu svedomia indikuje, čo má „robiť“. Pred zákonmi robenia však stojí zákon lásky caritas.