Revolúcia požiera svoje méty

Sprvu to vyzerá v knihe textov Krídlovanie (Bratislava: Petrus, 2006) ako jeden z bonmotov Róberta Gála. Rad reflexií, gnóm, maxím, aforizmov nás navádza na čítanie v tradícii fragmentov, ako sa od čias Friedricha Schlegela a jeho romantickej irónie nazývajú texty autorov, vychádzajúcich z toho, že to, čo je nepredstaviteľné, možno uchopiť len v kvapke vody, v ktorej sa zračí more – či kaluž.

Tento bonmot je založený na jednoduchej metafore o revolúcii, požierajúcej vlastné deti. Alebo otcov – mohli by sme dodať. Texty Róberta Gála možno však čítať aj ináč ako vydarené či menej vydarené bonmoty. Ako skusmé záznamy. Ako mikropríbehy poznania o nemožnosti príbehu. Ako výraz poznania, že jediným možným konaním je nekonanie, jediným možným priestorom ulita, jediným možným časom medzi, jediným možným citom nedotýkanie. Ako výraz úzkostí, neistôt, zraniteľností, únikov do imigračného vákua od seba ku mne a odo mňa k sebe. Ako zaväzovanie sa vyväzovaním zo záväznosti.
Róbertovi Gálovi sa spájajú príbehy s riešeniami. Takéto príbehy neprijíma, lebo mu pripomínajú tajničky a nie tajomstvá. Vyplýva mu z toho, že príbeh ako taký už nemá na seba nárok, len zabúda na to, že v tajomstve nemožno hľadať riešenie, lebo by prestalo byť tajomstvom, ale možno ho evokovať príbehom, lebo takýto príbeh môže ostať tajomstvom.
Príbeh Róberta Gála je v tomto zmysle najmä odpoveďou otcovi. Ak je otec aktivista a jeho odpoveďou na svet konanie, bude odpoveďou syna nekonanie. Ak je otcovou odpoveďou telesná akcia, bude synovou odpoveďou akcia jazyka. Ak je otcovou odpoveďou tu a teraz, bude synovou odpoveďou niekedy a niekde. Ak je otcovou odpoveďou zodpovednosť za svet, bude synovou odpoveďou starostlivosť o seba. Ak je otcovou odpoveďou prítomnosť, bude synovou odpoveďou nedisponovateľnosť. Ak je otcovou odpoveďou dospelosť, bude synovou odpoveďou večné detstvo Petra Pana.
Vovedením do tohto pocitu je v knihe vstupná fotografia Viktora Kopasza. Je na nej akýsi hľúznatý zámotok, visiaci na tenkej niti, s abstraktným pozadím, na ktorom tušíme krajinu, tak ako ju tušíme na fotografiách opustených predmetov, zavesených na nitiach, zbavených predmetnosti alebo mesta, premieňajúceho sa na bodové svetlá reflektorov áut a okien domov.
V tomto svete sa človek úzkostlivo vyhýba mapovaniu, lebo v mape nie sú úkryty, ako sú v zámotku, „kde stále stretáš len seba a narážaš na seba“, kde rozlišuješ len „môj svet pre seba a môj svet pre mňa“. To je svet Gálových predpôn ne- a de-. Sú to úniky pred rozhovormi, ktoré sú ako rozprestieranie máp metaforou otvorenia sa voči tomu druhému, možnosti ukázať sa mu, spoľahnúť sa naňho, môcť sa oňho oprieť, spočínúť v ňom, vydať sa mu napospas. Áno, je to riskantné, a dvojnásobne riskantné vo svete egoizmu, ktorý nepozná spolupatričnosť, ochotu, citlivosť, cit, súcit a otvorenie sa toho druhého vníma len ako návod na to, ako nad ním získať prevahu, prevalcovať ho, podrobiť si ho, zničiť, zlikvidovať.
Je to svet, v ktorom sa človek utieka k slovu. V konečnom dôsledku je to svet úzkosti, aby veta nebola kulisou. Preto tie ustavičné skúšky, čo slovo vydrží, jeho obrusovanie a prebrusovanie v nádeji, že sa z neho stane diamant. Lenže aj diamant sa môže prebrúsiť a slovo – ako to vedeli už kritici jazyka na začiatku dvadsiateho storočia - vydrží všetko. Vydržalo aj tautológiu Gertrudy Steinovej ruža je ruža je ruža je ruža, ktorá sa vtedy zdala smrťou slova a pritom bola larvou a zámotkom dnešnej seriálnosti sveta, v ktorom úpenlivo hľadáme minimálny rozdiel v tom istom.
Gálovou odpoveďou nie sú okrídlené výroky všeobecne uznávaných právd, ale zúfalé úsilie nájsť medzi struskami slov to, ktorým by mohol byť človek „iný ako iní“ a „vylučovacou metódou prirodzene dospieť k výlučnosti“. Lenže čo ak tak vzniká svet “kolosálneho desu z nepochopenia, maskovaný kolosálnym nepochopením“? Čo ak vylučovacou metódou nedospejeme k výlučnosti, ale k osamelosti, ktorou sa vylučujeme, v ktorej prestávame byť zámotkami a stávame sa cystami?
Je to problém hada Urubara, požierajúceho vlastný chvost, problém textu, požierajúceho vlastné slová. A problém revolúcie, požierajúcej vlastných otcov, vlastné deti a svoje méty.
Peter Zajac, .Týždeň č. 14/2007

YEAH! PRAVDY SÚ LEN JEDNY
(never mind the bollocks)

RÓBERT GÁL: KRÍDLOVANIE, vydal Petrus, 2006

Róbert Gál je rodený rozprávač - rozvrátený príšernou, totálnou túžbou pochopiť sa. Jeho minitexty a kontexty pripomínajú hieroglyfy znakovej reči na obrazoch Marka Tobeyho či Briona Gysina, zavesené v čistom prázdne, alebo Varésovu skladbu Ionisation pre orchester bicích nástrojov a sirény. Poézia sa prepletá jeho románonovelou v zvláštnych, silou nabitých útvaroch, pointovaných (až pointilizovaných!) sériami neologizmov, paradoxov, zaklínadiel, epigramov a nedopovedaných, z kontextov vytrhnutých zvratov, alebo tiež kritických vetných zvratkov, možno základných stavebných kameňov autorovej mysle. V nej sny nie sú o nič menej skutočné ako spomienky.
Krídlovanie vnímam ako experimentálny filozofický román, ktorý sa nikde nezačína a nikdy sa nekončí - tak ako pamäť. Pamäť nemá vek. Vieme nielen o veciach, o ktorých chceme vedieť, ale aj o tých iných, ukrytých v hlbších archetypálnych vrstvách. Blúdime spolu s rozprávačom jeho textovým labyrintom ako vyprahnutou surrealistickou krajinou, spojení spoločnou prítomnosťou, minulosťou a budúcnosťou, na každej strane v strede pamäti. Môžeme sa naladiť: pamäť živlov, vecí, alebo ticha. Zdroje kolektívnej pamäti - javy, ktoré nás od nepamäti formujú bez toho, aby sme o tom vedeli.
Aj v strede novely sme stále v úvodnom sne (ktorý by celkom dobre mohol byť záverečným). Opakovane sa ocitáme na koncerte freejazzového saxofonistu Johna Zorna. Ale uctievaný hudobník hrá len tak dlho, koľko trvá náš sen. Zorn vyšiel z newyorskej undergroundovej scény, je už legendárnou postavou a rozprávanie o ňom sa začína všade tam, kde autorovi padne „prenoska do ornice“. Stále sme svedkami súboja s vlastným dvojníkom. Čitateľ sám musí pochopiť, o čo sa tu hrá, každý musí preskúmať svoj vlastný tieňový labyrint.
Krídlovanie vnímam ako symbol nadhľadu, keď sa krídla vznášajú nad zemou, alebo ako fázu odstupu. Nadlietavanie. Prelet. Úlet. Zostrihávanie krídel. Pikovanie. Odlet. Prílet. Reč sa rozpadá vo frenetickom staccate...
Gálov svet je ojedinelý, škrekľavý a hardcorovo hlučný, podfarbený industriálnymi ruchmi a freejazzovou virtuozitou slov, ruchov, a zase slov. Stroboskopy slov. Freejazzová improvizácia. Vtip. Surrealistické? Rozvíjaním? Opakovaných? Motívov? A nastupuje rozprávač. Náčrty nočných barov. Gál s naslovovzatou samozrejmosťou spája jemné melodické linky a kaviarenské improvizácie.
Fantóm vtipu - tento fakt je pre pochopenie Krídlovania významný. Gál sa z halucinačne rozvírených textov vynára ako mysteriózna postava, s ktorou jeho tieň vedie pomyselný dialóg. Možno sa nepomýlime, keď budeme tieto texty vnímať ako doslovný prepis saxofónovej improvizácie. Je to kniha o hre, o hre v hre, o hre na hru. O láske k otcovi. O cestách po zemi, aj po vnútorných krajinách ducha.
Knižka je pekná, ale čo z toho. Ku komu sa dostane? V dnešnom urýchlenom čase, keď skoro všetci chcú mať všetko predvarené a predžuté, je experimentujúci umelec považovaný za blázna alebo za provokatéra. Na toto upozornil už pred ôsmymi rokmi Macsovszky, no dodnes sa na tom nič nezmenilo. Je to snáď ešte horšie. Čitatelia spohodlneli a predsudky kritikov sa prehĺbili. Takáto klíma zvyšuje trhové riziká a veľmi ťažko sa hľadá vydavateľ, ktorého to neodradí. Napokon Peter Chalupa je jeden z tých, ktorým autor venoval svoje Krídlovanie.
KAMIL ZBRUŽ, Romboid 4/2007

Experimentálne a intelektuálne alebo prázdny fetiš jazyka (Barbora Škovierová), knihy.sme.sk