Chuť túlania a edenu
1 / 7
VII.
Neďaleko indického obchodu vystúpili z auta. „Zajtra ráno nejdete do práce. Dnes na masle bola posledná zmena. Prajem vám veľa šťastia inde. Ktovie, možno sa po čase vrátite,“ dozvedeli sa od šoféra. „Rada to počujem, veľa šťastia,“ tresla dvermi Jola. „Vráť sa,“ zakričal. Predstierala, že ho nepočuje. Už nevykríkol. Vedela, že ju chce naučiť dobrým spôsobom. Keby sa vrátila, musela by ho naučiť rozumu a úcte ona, hoci účinok na intelektuálneho kripla by bol bezvýsledný. Aspoň by si na ňom vyliala zlosť za údel, o ktorý sa pričinil aj on. Nemalo však zmysel vrátiť sa, znervózniť sa pre také nič by bolo nad jej sily. Ani sa neotočila, aby nemusela vidieť, ako zúri. Jolini kolegovia sa ponášali na bezvládne kráčajúce figuríny. Rozmýšľali, čo si počať. Nerozprávali sa, akoby si navzájom čosi vyčítali. Od istého času si nerozumeli, nedôverovali a stavali medzi sebou neviditeľný múr. Smutné, ale pravdivé. Náhle zastali pri pohľade na policajné autá s blikajúcimi majákmi. Široký priestor medzi ich bývalým domom a riečkou, ktorou sa Jola brodila v strachu o život, ohraničovali pásky s nápisom polícia. Zvedavcov bolo viac ako policajtov. Keď podišli čo najbližšie, zjavil sa im desivý obraz. Z riečky vyťahovali telesné pozostatky dvoch úplne zohavených, bezmála rozštvrtených dievčat. Kto mal dôvod zabiť ich takým beštiálnym spôsobom? Všetci si kládli rovnakú otázku a všetci vedeli, že popravu nevykonala nijaká šelma. V prípade úzkeho a plytkého potoka nemohlo byť ani reči o tajomných a nenásytných žralokoch. Nad dievčatami bol vynesený rozsudok a niekto, koho sa nedalo nazvať človekom, chladnokrvne vykonal príkaz. Komu a čomu sa vystavili? Možno bežali a nemali toľko šťastia ako Jola a jej dvaja priatelia. Odpoveď musela hľadať polícia. Vypočúvala, hľadala svedkov prípadu, kohokoľvek, kto by mohol čokoľvek vedieť, počuť, potvrdiť totožnosť obetí. Ani jedna nemala pri sebe nič, čoho by sa dalo chytiť v ďalšom pátraní. Niekto dôkladne zahladil stopy. Na pleci jedného z dievčat svietilo tetovanie – maličké srdce s poľským nápisom kochaj mnie. Pravdepodobne obidve boli Poľky. Nedalo sa určiť, či sa zvedavci báli, alebo skutočne nevedeli o ničom. Neskôr si zločin prehodili z pleca na plece a odišli. Nikto nepovedal nič, buď od strachu alebo pre vlastné bezpečie. Stále sa počulo o šokujúcich prípadoch, dennodenne mestom kolovali správy o zmiznutí človeka. Mnohí sa stratili bez stopy. Chýrom sa sotva dalo uveriť, no keď sa ktosi, aspoň trocha citlivý, ocitol na mieste zločinu, pohľad na obeť, z ktorého malátnel, ho musel presvedčiť. Kým sa bledá Jola úporne modlila, ľahostajný dav sa začal vytrácať. „Čo ti je? Cítiš sa dobre?“ prerušil jej modlitbu Jacek. „Som v poriadku. Otrasné,“ hlboko si povzdychla. „Ideme domov. Nikto nás tu nepotrebuje,“ objal ju. „Ideme.“ „Myslíš na to isté, na čo ja?“ opýtal sa nesmelo. „A na čo myslíš ty?“ „Mohlo sa nám stať niečo podobné.“ „Nie, práve na to som nemyslela. Máš však pravdu, mohlo.“ „Ďakujem za pomoc.“ „Nie je za čo.“ „Hovor si, čo chceš. Viem svoje,“ pobozkal ju na líce. Vyznanie bolo úprimné, pocítila, ako sa Jackovi chvejú všetky svaly. Začala vracať. Sprvu si myslela, že sa jej žalúdok vyprázdnil pre obraz, ktorý mala neustále pred očami, ale hlavným dôvodom boli Jackove slová, čo sa k nej vracali ako ozvena: mohlo sa nám stať niečo podobné. Do večera sa nerozprávali, v noci Jola nevedela zaspať. Koľkokrát zatvorila oči, toľkokrát sa jej zjavila hororová scéna pri riečke. Nedokázala ju v sebe potlačiť. Pozerala sa cez okno, načúvala zradným krokom. Každý šelest, krok zvonku a záchvev vetra spôsoboval bolesť v srdci a scvrkávanie žalúdka. Dni sa míňali. Odkázaná sama na seba deň čo deň vychádzala do mesta, z obchodných vitrín si odpisovala nové inzeráty na prácu pre Poliakov. Keď po obsadzovacom tóne zatelefonovala druhý raz, pracovné miesto bolo obsadené. Telefónne účty, platené doma jej mamou, rástli nad ich predstavy, ale Jola sa nechcela poddať. Keď telefonovala, zakaždým si vypočula: „Sorry.“ Všetko zlé sa raz na dobré... „Musíme pokecať medzi štyrmi očami,“ obrátil sa na Jolu oficiálnym tónom Darek uprostred bývajúcich. „Ako si želáš,“ stŕpla. Dal im výplaty za dva týždne a poprosil Jolu, aby vyšli von. „Aj steny majú uši a to, čo ti chcem povedať, sa nesmie dozvedieť nikto.“ „Pozorne ťa počúvam.“ „Zajtra beriem preč z tejto diery teba, Bašku a Konráda. Naobed, keď ostatní budú v robote, prídem po vás. Postaral som sa, aby všetci boli na masle. Zbaľte sa, už sa sem nevrátite. Mám pre vás skvelú robotu. Na novom mieste mám šiestich chlapcov, ale podnik potrebuje deviatich. Rozhodol som sa, že tam budete pracovať vy traja. Môžem vám dôverovať, viem, že vám nenapadne nijaká somarina. Tu ste obstáli, tam sa nič nestane. Viem, že si zodpovedná a že ti záleží na robote. Tej dvojici takisto. Okrem toho ste z iného cesta ako tá banda.“ „Čo bude s chlapcami?“ „Oni zostávajú. Poradia si bez teba, hádam sa čosi užitočné naučia. Netráp sa pre nich, už dosť si im pomohla. Sami musia niesť zodpovednosť za svoj život v Anglicku. Ak nie, nech sa berú kadeľahšie. Nemienim tolerovať lenivcov a dlhy. Ty si splatila všetko. A oni? Nezaplatili ani libru. Tak to ďalej nemôže ísť. V cudzine si musíš dávať pozor na podozrivé indivíduá. Hocikto ti môže ublížiť,“ hovoril vážnym tónom. „Mám ich rada a nechcela by som, aby ich stretlo niečo zlé. Budem sa pre nich trápiť.“ „Netráp sa. Keď budú chcieť pracovať, budú zarábať. Azda nie tak dobre ako ty, ale...,“ usmial sa hrdo Darek.