Čistá nuda
1 / 3
Tri roky som aj s Adamom žila v izolácii. Iné deti poznal len z návštev detského ihriska. S dospelými ľuďmi neprichádzal do kontaktu skoro vôbec, reagoval na nich placho a silno mi vždy zvieral ruku. Oto spravil dokonca aj ďalší unikátny ťah, aby som nemala dôvod opúšťať byt - ak Adam ochorel, nechodili sme my k lekárovi, ale lekár, Otov kamarát, prišiel k nám.
Samozrejme som si to musela vážiť, pretože to spravil pre naše dobro. Dokonca aj nákupy robieval sám a dobrovoľne. Nebudem sa predsa ja vláčiť s taškami z obchodu a ešte aj tlačiť kočiarik. On vie najlepšie, čo potrebujeme, nakúpi, čo treba, ja sa nemusím o nič starať. Len nech som pekne v bezpečí domova a usmievam sa.
Ja som však mala dôvodov na úsmev čoraz menej a cítila som čoraz intenzívnejšiu potrebu sa o niečo naozaj „starať“. Nielen o Adama, vysávanie a umytý riad.
Oto bol z mojich pokusov rozprávať sa o tom s ním zúfalý. Nie, nie, zúfalý nie je správne slovo. Bol zaskočený, nerozumel tomu, obťažovalo ho to a najviac zo všetkého bol znechutený. Z mojej nevďačnosti. Ale už ho ani veľmi neprekvapovala.
„Čo by iné ženy dali za to, keby sa o nich manžel takto staral,“ bola veta, ktorú som mala v ďalších rokoch počúvať pravidelne a s čoraz ostrejšou dikciou.
„Som rada, že sa o mňa staráš, ale som tu celé dni úplne sama.“
„Máš predsa Adama.“
„Áno, ja viem. Ale potrebujem byť v kontakte aj s dospelými ľuďmi. Veď už neviem ani poriadne rozprávať a môj okruh tém sa zredukoval na to, čo bude na večeru.“
„Nepreháňaj to, iné by boli šťastné.“
„Ja som šťastná čoraz menej. Som sama, čakám len, kedy bude večer, a večer si poviem, že na druhý deň ma zas nečaká vôbec nič. Žiaden zážitok, žiadna emócia, žiadne vzrušenie, žiaden problém na vyriešenie. Jednoducho nič. A nič znamená naozajstné NIČ. To tak predsa nemôže byť do konca môjho života?“
Oto sa na mňa pozrel ako na otravný hmyz.
„Vzrušenie a emócie ti chýbajú? No pekné. A ako si to predstavuješ?“
„Chcela by som ísť do práce. Medzi ľudí.“
„Tak tam chceš hľadať to vzrušenie a tie emócie? Byť manželkou a matkou sa ti tuším už zunovalo. To sa dalo čakať.
Čo najskôr utiecť od povinností za vzrušením a emóciami. Akoby som počul svoju bývalú. Zodpovednosť vám nič nehovorí, myslíte len na seba.“
Nasledoval jeho monológ o tom, aký je svet „tam vonku“ zlý a nebezpečný, úplne najhorší sú v ňom ľudia, on o tom niečo vie. Na rozdiel odo mňa. Ja so svojou bezbrehou naivitou by som nemala šancu v tej džungli prežiť. Nezabudol poznamenať, že veľmi dobre vie, o čo mi v skutočnosti ide - o iných mužov. Vypleštila som na neho oči.
„To máš, pre boha živého, odkiaľ?“
„Len sa netvár, Nina. Keď tu bol naposledy Jaro, usmievala si sa na neho.“
„Doniesol ti nové cédečko Madonny, len som mu otvorila dvere.“
„A keď odchádzal, dala si mu jablko.“
„No a?“
„Iným jablko nedávaš.“
„A čo z toho vyplýva, kriste pane na nebi?“
„Že pred mojimi očami flirtuješ s mojím kamarátom, to z toho vyplýva. Snáď si nemyslíš, že ťa pustím len tak do akéhosi zamestnania, aby si si mohla robiť, čo chceš.“
Dnes už viem, že som robila stále tú istú a zásadnú chybu - pokúšala som sa mu vysvetľovať, že to tak nie je. Bránila som sa. Môj vzťah s vlastným manželom prestával byť o dôvere, pomoci, harmónii, spoločných zážitkoch a intimite. Bol o boji, v ktorom som ja bola v pozícii toho, kto sa bráni. Neúspešne. Moje teritórium, povedané vojenskou terminológiou, bolo čoraz menšie a menšie.
Robila som však ešte horšiu chybu - naučila som sa postupne v prítomnosti iných ľudí nedávať najavo radosť či obyčajný záujem a už vôbec nie nadšenie. Ota to totiž neskutočne nasieralo. Keď bol nasratý, obviňoval ma z flirtovania, detinského správania a z toho, ako JEMU robím hanbu. Ak som sa chcela vyhnúť tomu, aby ma zas hodnotil a kritizoval, musela som sa tváriť bezemočne. A ja som sa tomu vyhnúť chcela. Čoraz častejšie. Mať od jeho komentárov na moju adresu pokoj.
Nedarilo sa mi to. Na cudzích chlapov som sa podľa neho vyškierala, aj keď sme na križovatke čakali na zelenú a mne sa pohľad stretol so šoférom vo vedľajšom aute. Na jeho mamu som sa pre zmenu usmievala vždy málo. V poriadku to nebolo nikdy.
Dodnes mám pocit, že môj výraz tváre musím mať pod kontrolou, že skutočné emócie na ňu nepatria. V opačnom prípade odniekiaľ vyskočí Oto a vysvetlí mi, ako sa strápňujem. Dnes už viem aj to, že táto manipulácia sa volá „podkladanie negatívnej motivácie“. Moje vysvetlenie mojich pohnútok môjho správania považoval Oto vždy za klamstvo a výhovorku. On vedel najlepšie, prečo robím to, čo robím. Robím všetko preto, aby som ho nasrala. Na základe toho, čo sa začalo diať, musím povedať, že v nasieraní som najlepšia na svete. Oto, samozrejme, nemal chyby, ktoré by som mu mohla ja vyčítať. Ale o tom rozhodol, samozrejme, tiež on. Všetko, čo robil on, bolo bez diskusie správne. Predmetom debát boli len moje poklesky. Stále som sa nevzdávala odhodlania ísť niekam pracovať. Uprosila som Ota, aby sme po troch rokoch dali Adamka do škôlky. Oto to prijal s nevôľou, pretože za tým zas videl môj pokus o únik od materských povinností. Adam si navyše v škôlke naozaj ťažko zvykal. Ako jedináčik bez kontaktu s inými deťmi bol naučený na to, že všetky hračky sú len jeho, že obúvať sa môže aj polhodinu a jesť, kedy chce. V škôlke nechápal, ako mu môže niekto vytrhnúť autíčko z ruky, prečo musí piť kakao, keď ho nemá rád, a prečo má zostať s tou cudzou tetou vychovávateľkou. Prvé týždne Adamovho škôlkarského života sa ráno naozaj vždy začínali jeho srdcervúcim plačom, keď mi ho vytrénovaná pani učiteľka s profesionálnou zručnosťou láskavo brala z náručia, hoci sa ma držal ako kliešť. Oto si neodpustil komentár o mojej surovosti a ubližovaní vlastnému dieťaťu. „Som zlá matka, som úplne najhoršia matka, aká existuje,“ vravela som si pri pohľade na Adamkove uplakané oči. Oto má pravdu. Odkladám dieťa do škôlky, aby som si robila to, čo sa páči mne. To je naozaj odsúdeniahodné!!! Uprednostňovať vlastné povrchné rozmary pred dobrom jediného dieťaťa! Pocity viny som už mávala preventívne, Oto ma väčšinou len ubezpečil, že sa výnimočne nemýlim. Kým som ešte mala aké-také zvyšky sebavedomia, pokúšala som sa s ním hovoriť o mojich výhradách voči nemu. Že nie som so všetkým spokojná. Že som čoraz smutnejšia. Že so mnou vôbec netrávi čas. Že na dovolenke sme neboli celé roky. Že ani netuším, kde je najbližšie kino. Že ho nezaujíma, po čom túžim a čo by mi spravilo radosť. Že je preč celé dni aj noci a domov sa chodí len vyspať. Že sex naplánoval trikrát do týždňa len na ôsmu večer, aby on stihol byť o deviatej na diskotéke. Že keď sa mi to nepáči, okomentuje to ironicky „aha, tak mladá nám sfajnovela“. Že ja mu mám bezvýhradne dôverovať, hoci sa pohybuje medzi vekslákmi, pasákmi a kurvami v nočných podnikoch, zatiaľ čo on pochybuje o mojej vernosti, aj keď idem so smeťami. Že sa cítim uväznená v byte, kde som v izolácii ako na samotke. Že chradnem... Otom nič nepohlo. „Daj sa do poriadku.“ Oznámil mi bez štipky empatie, keď som ho svojím nečakane dlhým monológom sprevádzala až do predsiene. Obliekol sa a bez pozdravu, o bozku ani nehovoriac, zavrel za sebou dvere. Odišiel, neviem kam, neviem za kým, neviem na ako dlho. Zostala som opäť sama v byte. Zas s presvedčením, že Oto má ako obyčajne pravdu – musím sa dať do poriadku. Samozrejme, tiež úplne sama.
Pustila som sa do toho so škorpiónskou vytrvalosťou. Aj keď dôveru vo vlastné schopnosti som mala v tom štádiu na úrovni asi piatich percent. Ešte som si však stále myslela, že môžem počítať s podporou, aspoň morálnou, vlastného manžela. Inak ma predsa nemal kto podporiť. Nemala som ani technicky možnosť sa s kýmkoľvek „cudzím“ rozprávať hoci len o počasí, nieto ešte o dôležitých rozhodnutiach v živote. Nevedela som, čo sú to debaty s priateľkami, nebol nikto, koho by som sa spýtala, ako mám začať, aké sú moje šance, čo je pre mňa vhodné a do čoho by som ísť nemala. Neexistoval naozaj nikto, komu by som sa aspoň vyrozprávala a posťažovala, že môj manžel je taký a onaký. Nevedela som, ako sa správajú iní manželia k svojim manželkám.
Žiadnych iných manželov a ich manželky som nepoznala. Pre mňa bolo štandardné to, čo sa dialo u nás doma. U nás doma som si musela vybojovať, že môžem prekročiť prah bytu a ísť von. No dobre, ale kam von? Zas som bola sama v pustom byte. Adamko v škôlke, Oto ako obyčajne niekde preč. Lúčil sa so mnou vetou, že nech si teda robím, čo chcem, nikto ma predsa doma nedrží. „Nech sa ti páči, realizuj sa, ako len uznáš za vhodné.“ Stála som pri balkónových dverách a pozerala na ulicu. Na malom parkovisku vystupoval z auta muž s telefónom v ruke, na chodníku kľučkoval chlapec na bicykli medzi chodcami, napravo som dovidela až na električkovú trať a zazrela aj obrysy ľudí, ktorí v nej cestovali. Za niekým alebo za niečím. Ale čo ja? Môžem ísť von, Oto mi to predsa dovolil. Ale kam mám ísť? A prečo? Čo budem vonku robiť? S kým??? Moje „obľúbené“ zásadné otázky generované kedysi takým výkonným matematickým mozgom. Odpovede mi však naháňali strach, priam som cítila, ako mi krv zaplavil adrenalín. Adrenalín primárneho strachu. Stiahol mi hrdlo, vytvorila sa v ňom hrča, do očí mi vybehli slzy a stekali na drahý koberec v obývačke. VEĎ JA NEMÁM KAM ÍSŤ!!! Mám v peňaženke dve stovky ako „vreckové“ od Ota. Pôjdem teraz von a čo ďalej? Nikoho nepoznám a nikto nepozná mňa. Budem chodiť bezcieľne po ulici? Zájdem na zmrzlinu? Alebo sadnem na autobus a pôjdem sa prejsť k Dunaju? Pôjdem do kaviarne a dám si kafé laté? Sama? Zas úplne sama??? Strach mi zovrel aj žalúdok, musela som sa posadiť, lebo sa mi zakrútila hlava. To poznanie bolo strašné. Konečne mám tú možnosť, no nemám už žiaden dôvod opustiť náš byt. Nikto netúži po stretnutí so mnou. Nikto už vlastne asi ani nevie, že žijem, že vôbec existujem. Nikto mi nezavolá, čau, Nina, dávno sme sa nevideli, čo máš nové? Poďme na drink. Ani ja nemám komu brnknúť, nazdar, si doma? Zastavím sa u teba. Nikto odo mňa nič nechce, nič nepotrebuje. Som úplne zbytočná. Nepotrebná... Všetkým úplne ľahostajná. Nanič. Napadlo mi, že keby som teraz umrela, komu by to vlastne bolo ľúto? Komu by som chýbala a kto by prišiel na môj pohreb? Trochu morbídne... „Prestaň, Nina, okamžite prestaň,“ vravela som si cez slzy v duchu. „A daj sa do poriadku, ako múdro povedal Oto.“ Zmobilizovala som päť percent svojho sebavedomia a zvyšky vlastnej vôle. Prihlásila som sa na kurz angličtiny. Čo najbližšie k domu, aby som to nemala ďaleko. Začala som naň chodievať dvakrát do týždňa. Dvakrát do týždňa mal k tomu Oto komentár. Keďže som nemala vlastný príjem, MUSEL kurz zaplatiť on. To sa dalo podľa neho čakať, že keď mi popustí uzdu, tak ho to bude niečo stáť. Ďalšia jeho výhrada bola „načo mi to bude?“ Ďalšia sa týkala chodu domácnosti, lebo v čase, keď som bola dve hodiny na angličtine, mal na starosti Adamka. Jeho záver bol taký, že som si naschvál vybrala kurz s vyučovaním popoludní. Aby som ho nasrala, ako inak. Keď sa vzdelávacia spoločnosť o pár mesiacov premiestnila do iných, vzdialenejších priestorov, nevedela som, ako to Otovi oznámiť, aby ma neobvinil, že aj to som zariadila ja, lebo viem, že ho to rozčúli. Strach z jeho reakcií na čokoľvek, čo sa týka mňa, ma už vôbec neopúšťal. Aj tentoraz bol namieste. Oto bol zhrozený, že budem mimo domu nie dve, ale až tri hodiny, keďže budem cestovať. „Ale ak by si mi požičal auto, tak to môžem stihnúť aj rýchlejšie,“ mala som pripravené racionálne riešenie. Inak, naozaj to bolo tak, že auto nebolo NAŠE. Veď ja som naň predsa nedala ani korunu. Ak som ho potrebovala v čase, keď ho potreboval Oto, mala som smolu. Ak ho práve nepotreboval, musela som moju potrebu veľmi precízne zdôvodniť, a potom mi ho Oto niekedy požičal. Na angličtinu mi ho požičal, no striktne trval na tom, že viac ako tri hodiny nesmiem byť z domu preč. Hoci som sa konečne na hodinách dostala do kontaktu aj s inými ľuďmi, nemala som šancu sa s nimi baviť o inom ako o tvorbe predprítomného času v angličtine. Okamžite po skončení vyučovania som musela sadnúť do auta a ponáhľať sa domov. Ak ma v centre zdržala zápcha, mala som už vo výťahu hrču v hrdle z toho, ako budem musieť Otovi vysvetľovať, prečo meškám.
„Adam sa už polhodinu na teba stále pýta. Musel som mu povedať, že si radšej s nejakými cudzími ľuďmi ako s ním.“ Aj v citovom vydieraní bol majstrom prvej výkonnostnej triedy. Párkrát som stihla v rámci ním prideleného časového limitu aj zabehnúť do nákupného centra. Nemala som peniaze na nejaké nákupy, to by som si musela vypýtať od Ota. Zážitkom však pre mňa bolo už len to, že chodím medzi živými ľuďmi, vidím ich tváre a čo bolo pre mňa čudné, každú s nejakou emóciou. Niekto sa smeje, niekto je zamyslený, niekto si s očividným záujmom prezerá vyzývavé šaty vo výklade. A to oni môžu? Im nikto nepovedal, že sa to nepatrí?
O pár týždňov sa však doma začalo veľké vyšetrovanie. Oto mi rovno do očí šplechol, že ho podvádzam. Na angličtinu nechodím, chodím sa na sto percent niekde kurviť. Tlkot srdca som cítila aj v hlave, žalúdok sa mi scvrkol na veľkosť orecha, hlas sa mi od zdesenia triasol. Podľa Ota to bolo len ďalšie potvrdenie toho, že klamem. Klamem, klamem a klamem. Má dôkazy. Tachometer v aute totiž ukazuje o sedem kilometrov viac, ako je to na angličtinu a späť! Myslela som si, že zle počujem. On si naozaj dal námahu, že tú trasu prešiel, a pravidelne kontroloval, či som neprešla viac. Moje vysvetlenia boli bezpredmetné. Akékoľvek riešenie bolo zlé riešenie. Ak sa motám bezprizorne po obchodoch namiesto toho, aby som sa ponáhľala domov, a navyše mu to ZATAJÍM, som klamárka. Oveľa pravdepodobnejšia je, samozrejme, jeho verzia, že celá angličtina je len zásterka mojej promiskuity. Pokúšala som sa „dať do poriadku“, no Oto mal už čoskoro prísť s geniálnym nápadom, ako ma aj naďalej držať zavretú doma.