Michaela Zamari: Šéf môjho šéfa / ukážka /

„Čo oslavujeme?“ familiárne sa opýtal mne už dob-

re známy hlas.

Stuhla som, akoby ma niekto oblial rýchloschnú-

cim voskom. Pozrela som sa smerom, odkiaľ vychá-

dzali tie do uší sa zarezávajúce tóny, ktoré ma týrali

už od včera.

Stál tri metre odo mňa a rozpačito sa usmieval.

Rozpačitosť sa teda k jeho telesnej schránke absolút-

ne nehodila. Vlastne, keby som na vlastné oči nevide-

la tie rozpačité záblesky v jeho nádherných tmavých

očiach, asi by som neverila, že tohto muža dokáže vô-

bec niečo vykoľajiť.

Ale prečo by bol v rozpakoch či vykoľajený?

Nešlo mi to do hlavy, no tá sa radšej zaoberala

skenovaním jeho mohutnej mužskej postavy. Bol vyš-

ší odo mňa aj od Richarda a pod sakom ušitom na

mieru mal schované mocné ramená.

Tak veľmi som sa na neho nechcela pozerať, že

som nedokázala nič iné, iba na neho čumieť. Ako die-

ťa na obrázok vo svojej obľúbenej knižke.

S tým rozdielom, že na obrázok môžete beztrestne

slintať, tu by to veľmi vhodné nebolo.

Moja vnútorná vrava sa pokúšala vrátiť ma do ži-

vota.

Ak je zvonka taký úžasný, tak vnútro nebude stáť

za to. Určite to bude pekný magor.

Pekný.

To sedelo.

„Nela,“ Richardove slová ma obliali ako studená

sprcha, „toto je Tomas Leroy. Pán Leroy, toto je Pet-

ronela Savarová.“

Moja dlaň k nemu vystrelila rýchlosťou blesku.

„Teší ma.“

Venoval mi úsmev. „Rád vás spoznávam.“

Úsmev. Nie ten nacvičený zdvorilý úškrn, ktorým

už podľa Ivet pokrstil zoznámenia sa so všetkými ko-

legami.

Ok, nenamýšľaj si, slečna.

„Ale,“ zastavil naše dlane vo vzduchu, „my sme sa

už raz videli.“ Spýtavo som sa na neho pozrela, keď

dodal: „Dávnejšie.“

Zdvorilo som sa usmiala.

„To by som si pamätala.“

To by som si na betón pamätala!

Povzdychol si s jemnou štipkou sklamania.

„Asi to pre vás nebol výnimočný okamih.“

Pokúsil sa o úsmev. Ani nie o sekundu si už mohol

všimnúť, že ma uvádza do poriadnych rozpakov a sú-

diac podľa jeho neverbálky, chcel tejto časti predísť.

Neskoro.

Zmierlivo pokračoval: „Aspoň vidieť, že viete bra-

vúrne selektovať podstatné veci od banalít. To je

vzácna vlastnosť.“Skôr ako som sa stihla riadiť radou – dvakrát

mysli, potom hovor – vyletela zo mňa tá najnevhod-

nejšia poznámka.

„Ďakujem, no práve ste komplimentom pre mňa

zhodili samého seba.“

Doriti, kde som k takej vete prišla?

Zvraštil obočie a zatváril sa zmätene, akoby po-

treboval oddychový čas. No skôr ako sa táto bizarná

chvíľa mohla zmeniť na trápnu frašku, s nadhľadom

zachránil situáciu.

Kým niečo vyriekol, pohľad mi skĺzol na jeho pery.

Neskutočne plné pery.

„Vidíte, to som si ani neuvedomil.“

Nahodil úsmev profesionála, ten čo si dnes zjav-

ne trénoval s celým naším pracovným kolektívom,

a zahľadel sa na môjho šéfa. Dokelu, ani som si ne-

uvedomila, že ešte stále stojí pri nás a zíza ako na

telenovelu.

„Vy si viete vybrať ľudí do tímu,“ povzbudil ho po-

chvalne. No super, môžeme vytočiť koliečko trápnosti

na maximum?

Richard sa na mňa zaškľabil.

„To teda rozhodne viem, ale občas nezaškodí pri-

pomenúť si to.“ Venoval mi ešte jeden neopísateľný

pohľad v štýle – máš problém, a prísnymi očami za-

vadil o naše dlane.

Došľaka, došľaka, došľaka.

Stále sme sa držali za ruky.

Obidvaja sme sa pozreli na naše objímajúce sa

dlane a Leroy ma s neochotou pustil.