Pomsta prichádza potichu
1 / 2
„Olívia,“ začal náhlivo, „čo sa stalo? Prečo si odo mňa bez slova ušla?“
„Boris, je koniec. Nechaj to tak.“
„Nerozumiem, prečo? Ty... Ty si sa k nemu vrátila, však?“ zaklial a potom pokračoval. „Vedel som to, doriti, nahováral som si, že nie, že si prišla na to... Ale čo to tu trepem, veď to je jedno, nie?“
„Nie som s Lukášom, no už viem všetko, Boris.“ Na slovo všetko som dala zámerne dôraz. „Bol to od teba primitívny podraz, nikdy by som si nepo...“
„Vysvetlíš mi, o čo ide?“ jeho hlas bol podráždený a mne to pripadalo v tejto situácii naozaj smiešne.
„Už mi proste všetko došlo. Tie pierka, odkaz...“
„Aké pierka, niečo na mňa skúšaš?“
„Boris, v pracovni máš čierne perá, sú to tie...“ zasekla som sa, pretože som si nevedela spomenúť, či som mu rozprávala aj o nich. Nechcela som vyzerať ako blázon. „Načo máš vtáčie pierka v miske?“ spýtala som sa namiesto ďalšieho vysvetľovania.
„No...“ zakoktal sa. „Len tak. Nerozumiem, čo je na tom zvláštne,“ nahnevane povedal. Zrejme si myslel, že som prehrabávala jeho osobné veci.
„Hm, zaujímavé, naozaj. Na chate mi niekto podstrčil presne také isté...“
„Viem, Olívia, hovorila si mi to.“ Odľahlo mi, že ma nebude brať ako blázna. Akoby na tom teraz záležalo. „Čo s tým mám ja?“
„Prosím ťa, skonči s tou fraškou.“
„Snáď si nemyslíš, že som ti ja... Veď to je na hlavu. Bol som na dovolenke, zabudla si?“ Zostal ticho, akoby nad niečím premýšľal. Potom sťažka vzdychol. „Olívia, počúvaš ma?!“
„A načo ich máš?“
„Ja neviem, len tak.“
„A čo ten odkaz?“
„Aký odkaz zas?“ Bol vytočený. Až príliš. Na moment som mu možno uverila.
„Pomsta prichádza potichu,“ zopakovala som slová, ktoré som si uňho prečítala. Papier s touto vetou, ktorý som našla pred dverami hotelovej izby, som mu nespomenula nikdy. Tým som si bola istá. Práve preto ma desilo, že som rovnaký obsah našla u Borisa v pracovni. Mohli mu pre názov knihy napadnúť presne tie slová, ktoré sa nachádzali na tom odkaze? Nemohlo ísť o náhodu. Alebo áno? Už som sa v ňom vôbec nevyznala a začínala som sa ho báť. Kam bol až schopný zájsť? „Tieto slová mi niekto napísal na papier a nechal mi ho pred dverami hotelovej izby, Boris. Myslela som, že to je iba náhoda, nič viac. Namýšľala som si, že nepatril mne, ale keď som si takú istú vetu prečítala u teba...“ odmlčala som sa. Boris nevydal ani hlásku. „Nič mi k tomu nepovieš?“
Na druhom konci bolo zničujúce ticho. Chcela som, aby prehovoril. Napríklad, že som si to zle vysvetlila alebo som to po ňom nesprávne prečítala... Proste niečo, čo by ma zobudilo z tohto strašného sna.
Nakoniec som mu položila tú istú otázku: „Čo mi k tomu povieš?“ Nereagoval. Po chvíľke som sa predsa len dočkala odpovede.
„Zavolám ti neskôr, musím končiť.“ A zložil.