Quincas Borba
1 / 2
Pes vytrielil von. Koľká radosť! Koľké nadšenie! Koľké poskakovanie okolo pána! Od spokojnosti mu začal oblizovať ruku, ale Rubião mu uštedril zaucho, ktoré ho zabolelo; pes trochu cúvol, smutný, s chvostom stiahnutým medzi nohami, potom pán luskol prstami a pes k nemu znova pribehol s rovnakou radosťou ako predtým.
„Upokoj sa! Len pokoj!“
Quincas Borba s ním chodí po záhrade, obíde okolo domu, chvíľami si vykračuje a chvíľami poskakuje. Vychutnáva si slobodu, ale nestráca pána z dohľadu. Tu ňuchá, tu sa zastaví, aby si poškrabkal ucho, tu si hľadá blchu na bruchu, ale vzápätí jedným skokom dobehne stratený čas i vzdialenosť a už sa motá pánovi pri nohách. Vidí sa mu, že Rubião nemyslí na nič iné, že chodí z jednej strany na druhú iba preto, aby on mohol kráčať s ním a vynahradiť si čas, keď bol zavretý. Keď Rubião zastane, pozrie sa nahor a čaká; samozrejme, myslí naňho, niečo plánuje, pôjdu spolu von alebo budú robiť nejaké iné príjemné veci. Nikdy mu nenapadne, že by mohol dostať kopanec alebo zaucho. K pánovi cíti dôveru a na bitky rýchlo zabúda. Naopak, pohladenia, hoci aj roztržité, mu pevne utkvejú v pamäti. Je rád, keď je milovaný. Stačí mu veriť, že je.
Nežije si ani úplne dobre, ani úplne zle. Jeden sluha ho každý deň umýva v studenej vode, čo je diabolský výmysel, na ktorý si nikdy nezvykne. Kuchár Jean ho má rád, španielsky sluha ho neznáša. Rubião trávi veľa času mimo domu, ale nezaobchádza s ním zle, pustí ho hore do domu, dovolí mu, aby s ním bol pri raňajkách či pri obede, vezme ho so sebou do izby alebo do pracovne. Občas sa s ním hrá; nechá ho vyskakovať. Keď príde nejaká dôležitá návšteva, prikáže, aby ho zavreli alebo vzali dole, a keďže sa vždy bráni, Španiel ho najprv vedie veľmi jemne, ale hneď nato sa mu pomstí – vlečie ho za ucho alebo za nohu, vyhodí ho ďaleko do záhrady a znemožní mu akýkoľvek prístup do domu: „Perro del infierno!“
Vtedy sa Quincas Borba, zarmútený, odtrhnutý od pána, utiahne do rohu a dlho tam mlčky leží; trochu sa pohniezdi, kým si nájde pohodlnú polohu, a zavrie oči. Nespí, uvažuje, premýšľa, spomína, občas sa mu v hlave zjaví nejasná podoba zosnulého priateľa, vo veľkej diaľke, rozmazaná, vzápätí splynie s osobou súčasného priateľa, akoby boli jeden a ten istý človek; potom prídu ďalšie myšlienky...
Ale to už je veľa myšlienok, až priveľa, v každom prípade sú to myšlienky psa, iba drobné zrnká myšlienok, a možno ešte menej než zrnká, povie si čitateľ. Ale v tých očiach, ktoré sa raz za čas otvoria, aby sa tak veľavravne zahľadeli na okolitý priestor, akoby sa odrážalo čosi, čo žiari vnútri, v hĺbke čohosi iného, čo neviem pomenovať, v istej časti psieho tela, ktorá je iná ako chvost alebo uši. Ľudský jazyk na to nestačí!
Napokon zaspí. Vo sne sa mu hlavou preháňajú nejasné, nedávne útržky zo života, tu kúsok, tam kúsok. Keď sa prebudí, všetko zlé je zabudnuté, v tvári má výraz, ktorý nenazvem melancholickým, aby som neurazil čitateľa. O krajine sa hovorí, že je melancholická, ale o psovi nie. Dôvodom môže byť len to, že melanchólia, ktorú vidíme v krajine, v skutočnosti spočíva v nás samých, ale keby sme ju prisúdili psovi, znamenalo by to, že je mimo nás. Nech je ako chce, nepôsobí už veselo ako pred chvíľou, ale stačí, aby kuchár zapískal alebo aby mu pán pokynul, a všetko je preč, oči mu zažiaria, ňufák sa od radosti zarosí a nohy sa dvíhajú od zeme ako krídla.