Ani ryba, asi rak
1 / 3
1 - 7. septembra
A je to tu. Prvý deň, prvá strana. Píšem si denník – robím to vždy, keď mám písať niečo rozsiahlejšie. Je to fajn rozcvička a pomôže mi to usporiadať si myšlienky a zozbieraný materiál. Sú štyri hodiny. Píšem už teraz, v autobuse, lebo šéf ma s požiadavkou o auto poslal do zadku. Záloha, ktorú sme už zaplatili, vraj hlboko prevyšuje naše možnosti. Vravím si, OK. Nechcela som sa hádať – môžem byť rada, že do toho išiel. Niektoré ponuky sa neodmietajú. Málokedy sa mi naskytne možnosť napísať niečo dlhšie. Notebook je nový, služobný. Na tomto sa nešetrí. Batéria musí vydržať.
Čaká ma pár dlhých dní v zapadákove. Stredné Slovensko. Cesta nemá konca. Práve sme sa pohli zo Zvolena. Jedna diera lepšia ako druhá. Autobus je poloprázdny. Je mi to jasné, viac-menej. Kto by sa sem trepal? Všade samé hory.
Vybral si mňa. Kontaktoval ma sám. Požiadavky boli jasné. Mastná záloha, a potom sa ho vraj môžem pýtať, koľko mi moja novinárska hrdosť dovolí. Super. A musím ísť za ním. Ako povedal, do Blavy sa už nevráti. Utiahol sa do rodnej Bystrice. Zo scény zmizol asi pred dvomi rokmi. Takmer sa naňho zabudlo. Musíme si švihnúť. Toto bude trhák. Vraj mi za to ručí. Nám. Šéf sa toho chytil, no keď mi dával notebook, povedal, že hotel si mám zaplatiť sama a on mi potom podľa výsledku zvýši províziu. Mám čo robiť. Hádam sa mi to vráti. Zabúkovala som si izbu v Luxe. Na nete vyzeral celkom schopne. Keď už mám tráviť drahocenný čas v tej diere, navyše v rámci neplateného voľna, nech to stojí za to.
Áno. Malé mesto. Najskôr priemyselná zóna. No jasné – hypermarkety. To majú všade, aj tu hore, na vidieku. Hron. Skromná riečka na úpätí hory. Tie sú fakt všade! Choré. Z toho mi prepne. Tu vôbec nevidno do diaľky. Človek je ako na dne, skľúčený kdesi dole. Nijaký rozlet neprichádza do úvahy. Chytá ma z toho klaustrofóbia. No a čo, že máte mall? Tie máme aj v Blave. Väčšie a viac. Ten mrakodrap vyzerá trápne. Vôbec sa sem nehodí. PRIESTORY NA PRENÁJOM! Dobrý vtip. Ktorý investor by sa sem trieskal?! Normálne sa čudujem, načo sem vlastne idem. Keby nešlo o tú knihu, nikto by ma sem nedostal. Stanica mesto… Toto je asi centrum. Stanica vyzerá ako z filmu pre pamätníkov. Čosi malé, historické a bezvýznamné. Aha, môj hotel. Dúfam, že to nie je ďaleko od… No super. Stanica. Kto by chodil do mesta, ktorého centrum človek obíde busom za dve minúty? To je akože všetko?
Áno, bolo to všetko. Ani som to nestihla zbaliť, a už sme stáli na stanici. Šofér ma doslova vyhodil. Môžem za to, že notebook sa vypína tak dlho? Hotel bol, našťastie, blízko. Prešla som len cez cestu a potom popod druhú. Majú tu úchvatný podchod. Ale hotel je v poho. Úplne som zabudla, že som si zabúkovala izbu na ôsmom poschodí. Výhľad je celkom schopný. Píšem na balkóne. Mám tu malý stolík a dve stoličky. Tú druhú asi nevyužijem. Je tu pomerne teplo. Izbu mám otočenú na západ. V oranžovom odtieni to tu vyzerá oveľa lepšie. Zajtra ráno mám ísť za ním. Som zvedavá, ako to nájdem. Recepčnému som prezradila adresu. Vraví, že taxík nepotrebujem. Vraj to je päť, sedem minút odtiaľto, niekde za Hronom. Pokúšal sa mi tú cestu vysvetliť, no ťažko sa mi ho počúvalo. Bystričania strašne zaťahujú. Nakoniec mi to nakreslil. Zdá sa, že to je naozaj blízko. Vraj stará bytovka vedľa školy. Som fakt zvedavá.
Píšem po večeri. Nevaria zle. Už je takmer úplná tma. Stmieva sa skôr, ale to je začiatkom septembra normálka. A hory robia svoje. Už vidím, že to zaťahovanie mi pôjde pekne na nervy. Hostí bolo pomenej, väčšinou turisti. Začula som nemčinu. Chalani za mnou rozprávali po anglicky s brutálnym americkým prízvukom. Mormóni. Tých rozoznám ako nič. Vždy vo dvojici. Pobehujú aj po Blave. Aspoň niečo sa tu deje… Až teraz si uvedomujem, akí sú vytrvalí. Neobídu ani malé mestá. Držím si ich od tela.
Zatiaľ nikto nevie, načo som sem prišla, iba šéf. Ten mlčí ako hrob. Nepovedala som to ani najbližším kolegom, pre istotu. Neznesiem ani len pomyslenie na to, že by ma mal niekto predbehnúť. Život je boj! Ak dostaneš šancu, mal by si sa jej držať a veľmi sa s tým nechváliť. Ľudia sú schopní všetkého – buď ti prácu vyfúknu spred nosa, alebo ti závidia tak, až to prestáva byť pekné. Potom začnú intrigy, a to nepotrebujem. Nesmiem sa s tým príliš zdôverovať. Ešte šťastie, že mám tento denník. Označili nás za hyeny. Verejne. Šéfa to zobralo, hoci, pokiaľ ide o takéto záležitosti, má hrošiu kožu. Snaží sa s tým vysporiadať tak, že o tom žartuje. Vraví mi, parafrázujem: „Choď tam, Lena-hyena, a pochutnaj si na tej zdochline. Mŕtvole šoubiznisu. Kým nie je neskoro, kým sa ešte nerozkladá. Potom nebude pochuti ani tebe, tobôž čitateľom.“ Tak nejako to povedal. Verím, že čitatelia, teda potenciálni čitatelia, naňho úplne nezabudli. Rok a pol, dva je v zhone šoubiznisu až-až.
*
Neviem prečo, ale nie som vo svojej koži. Mesto je celé vysvietené. Dovidím aj na ten „mrakodrap“. Žiari ako kúsok Las Vegas uprostred stredoslovenskej dediny. Ale to je jedno. Musím zaťať zuby a nejako to tu vydržať! Ale fakt som nesvoja. Pritom nemám dôvod. Všetko je pripravené. Som tu, notebook mám, aj diktafón. Som zvedavá, koľko sa bude vykeciavať. V e-maile bol stručný a výstižný. Dúfam, že sa mi zverí aj s intímnosťami, nech mám o čom písať. Zrejme to aj má v pláne – zaprisahal sa mi, že to bude trhák, teda v rámci našich možností. Ale poznám našich. Tí v tom vedia chodiť. Len čo im dám rukopis, začnú pracovať na obálke. Vždy niečo vymyslia, na to dám krk. Obal sa predá aj sám. Za obsah ručíme ja a šéf. Keďže sa mi nejako nechce spať (je polnoc), idem si ešte spísať pár bodov, na ktoré sa ho (už dnes) opýtam.
2
8. septembra
Tak to by sme mali. Druhý deň – prvý rozhovor. Hneď som si musela dať sprchu. Píšem len v župane s uterákom na hlave. Je sedem hodín večer. Som rozbitá, ani neviem z čoho. Ten chlap žije v ozajstnej kutici. Malý byt v malej štvrti. Ako vravel recepčný, je to hneď pri škole. Pri dome na druhej strane úzkej, nastokrát zaplátanej cesty je vysoký školský plot. Decká sa tam musia cítiť ako vo väzení. Ale o to nejde.
Keď mi otvoril, skoro ma vystrelo. Takmer som ho nespoznala. Hrozne schudol – vraj chodí behať každý deň. Je sám, no kedysi tam býval aj s rodičmi a sestrou. Byt mu vraj zostal, keď sa vrátil domov. Dozvedela som sa pár vecí. Myslím, že ich s pokojným svedomím môžem nazvať pikantnosťami. Nevadí mi, že je teploš, to nie – je celkom šarmantný. Vadí mi ten starodávne zariadený byt a škatule v chodbe. Povaľujú sa všade. Akoby sa niekam chystal. Byt celebrity som si predstavovala úplne inak. A naštval ma aj tým, že ma sfúkol, len čo som prišla. Vraj meškám dvadsať minút. Zablúdila som, vravím mu. Tá mapka, čo mi načmáral recepčný, mi bola na dve veci. Stratila som sa hneď pri zimáku. Behala som krížom-krážom uličkami ako sprostá a asi desaťkrát ma takmer porazilo, keď sa na mňa spoza brán vrhali psy. Tam má psa skoro každý! Keď som konečne našla jeho ulicu a bytovku, naozaj som meškala. Bolo asi deväť osemnásť.
Ako vravím, takmer som ho nespoznala. Keby som nevedela, o koho ide, vôbec by som nepovedala, že ešte nedávno sa vynímal na prvých stránkach. Ani vo sne by mi nenapadlo, že tento typ tancoval aj v našej šou.
Usadili sme sa v obývačke. Nábytok ako po starej mame. Zazrela som tam dokonca sväté obrázky ako vystrihnuté z dedinského jarmoku. To sa naňho nepodobá. Asi ich zdedil a nechce sa mu byt nijako meniť. Akoby tam naozaj nemienil bývať dlho. Som zvedavá, čo chystá. Možno sa to dozviem. Každopádne idem prepisovať. Diktafón dostal zabrať. V noci musím dobiť baterky.
*
Tak to bola fuška. Nebudem sem vkladať všetko, na to mám osobitný fajl, no keďže tomu chcem dať formu, je dobré použiť ťa, milý denník, ako skrátenú „pracovnú verziu“. V minulosti sa mi to osvedčilo. Môžem si sem vpisovať poznámky a komentáre, ktoré akoby som našla, keď to budem prerábať na knihu. Ešte šťastie, že sa to dá veľmi ľahko kopírovať. Jeho poznámka na úvod sa sem hodí (hoci som sa trošku strápnila, ale čo už):
„Poďme na vec. Začnime obrazmi z detstva.“
„Vy ste v detstve maľovali?“
„Nie… Myslím veci, čo mi utkveli v pamäti. Záblesky, pocity, traumy…“
„Jasné, začnime tak… prečo nie?“
„Nesľubujem vám, že to bude mať hlavu a pätu, ale… to máva život len málokedy, nemyslíte?“
„Asi máte pravdu.“
Začali sme veľmi formálne.
„Vy tomu potom dáte nejakú formu, všakže?“
„Nato som tu.“
Na úvod stačí. Keď to teraz znovu počúvam, cítim sa ako úplný idiot. Asi som bola stále trochu mimo. To ten čudný nový vzhľad. A byt. Inde ako do obývačky a na vécko ma nepustil, no keď som sa vracala z kúpeľne, cez pootvorené dvere do jeho izby som si všimla nepopravenú posteľ. Na niektoré veci si zrejme nepotrpí.
Je zaujímavé, ako ma vopred upozorňoval na dezorganizáciu myšlienok. Ale má pravdu – myšlienky sa vynárajú podľa zvláštneho princípu. Všetko je chaos a jeho rozprávanie to len potvrdzuje. Dúfam, že zvyšok „životného príbehu“ bude stáť za to, lebo dnes ma stihol zavaliť len omáčkami z detstva. Hodí sa sem to, čo povedal na úvod. Trauma. Vkladám sem zážitok zo škôlky. To, čo vravel predtým, nie je podľa mňa dôležité, hoci aj z toho budem musieť vybrať aspoň niečo, aby v knihe neboli priveľké skoky. Vďaka denníku si to aspoň vytriedim, vyberiem kľúčové veci. Ak to hlavné vyselektujem teraz, písanie doma mi pôjde rýchlejšie.
„Škôlku som neznášal!“
„Prečo?“
„Už som sa bál, že sa nespýtate.“
Týmto ma nasral. Jasné, že sa stále pýtam „prečo“. Musím, ako inak to mám z neho vytiahnuť? Zdá sa, že je dosť egocentrický a chce, aby sa mu človek doprosoval…
„Pýtam sa, lebo ja som škôlku mala rada… Stále sme sa hrali a, viete ako, poobede sme si mohli pospať a tak…“
„Veď práve. Neznášal som to! Nikdy sa mi nechcelo spať, no všetkých nás nútili. Chcel som behať po vonku, dodnes si pamätám ten dvor s hojdačkami, alebo by som si radšej staval lego a počúval platne… ale oni nie, žiadne také, všetci musíte spať. A boli tam aj iné veci. V sklade sme mali bubon. Vedel som o ňom. Celý čas som túžil si naň zabúchať. Neviem, pre koho ho šetrili, no použili sme ho len raz v jednej pesničke a aj to nevybrali mňa, ale niekoho iného. Spanie som neznášal.“
„Boli ste hyperaktívne dieťa?“
„Ani nie, prečo?“
„Keď ste nechceli spávať…“
„Nie. Bol to zabitý čas. Väčšinou som čumel do stropu a zaspal som, len keď pršalo. Fuj! Pamätám sa, ako som sa raz zobudil s grckou pod nosom.“
„Nepríjemné.“
„To teda! Týpek vedľa mňa hodil v spánku šabľu a kľudne si spal ďalej. Strašný smrad – dodnes si ho viem vybaviť. Možno sa mu niečo snívalo, neviem, no ja som sa rozhodol, že to poviem učiteľke či vychovávateľke, či kto to vlastne bol… Skrátka, súdružke.“
„Jasné.“
„Ale keby som tušil, čo o chvíľu uvidím, radšej by som ostal ležať pri grcke ako päť peňazí.“
„A čo ste videli?“
„Všetky decká spali, aspoň to tak vyzeralo, a ja som si povedal, že zájdem za súdružkou a poviem jej to. Vyšiel som zo spálne do herne, kde súdružka väčšinou sedávala, čítavala tam a čo ja viem čo ešte, no vtedy tam nebola. Povedal som si, že zbehnem na prízemie. Spali sme totiž na prvom…“
„Jasné.“
„Vyšiel som na schody a zbehol som dolu, len tak, v pyžame. Prechádzal som okolo skladu, kde boli kadejaké haraburdy, ale aj staré vyradené lehátka, ktoré decká roztrepali, prikrývky a kadečo. Dvere boli odchýlené a vychádzali odtiaľ akési čudné zvuky. Viete, decká sú zvedavé, nazrel som dnu a prvé, čo som zbadal, boli domovníkove montérky. Ležali na zemi. Poznal som ich, lebo sa v nich neustále motal po dvore, montoval, opravoval, kosil a tak… Vždy, keď sa zohol, trčal mu zadok. Teraz boli na zemi, a keď som šiel za zvukmi, načapal som súdružku s domovníkom na jednom z vyradených lehátok…“
„Oni tam…?“
„Ako králiky!“
„Jasné.“
„To nie je jasné – to bola škôlka. Nechápal som presne, o čo ide, ale roztriasli sa mi kolená. Vedel som, že je to niečo… pre mňa zakázané, zlé…, niečo, čo by som asi nemal vidieť… a tak som potichu vyšiel von a trielil som po schodoch. Kým som stihol vojsť do herne, počul som ešte to, ako súdružka začala vrieskať, akoby ju z kože drali. Dodnes to mám pred očami. Veľa som z nej nevidel, zakrýval ju domovník, no pamätám si jej chlpaté pazuchy. Vtedy to nebolo ako dnes.“
„Jasné, jasné…“
„Vlastne ani neviem, kedy ste si vy ženy začali holiť podpazušie.“
„Ťažko povedať… to je asi individuálne.“
„V každom prípade ho vtedy mala rovnaké ako domovník…“
O tom dosť pochybujem…
„Vbehol som späť do spálne, decká si kľudne spali. Aj týpek vedľa mňa. Grcka vsiakla do plachty, no ten smrad bol na nevydržanie. Páchla celá miestnosť. Triasol som sa, skryl som sa pod perinu, aby som to nemusel čuchať. Tých dvoch som mal stále pred očami… Do toho ten smrad. Nemohol som dýchať. Fuj. Zanedbávanie starostlivosti. Bola to rýchlovka. Pre istotu za sebou ani nezavreli dvere. Vedel som, že od toho dňa už život nikdy nebude ako predtým…“
„A nebol?“
„Povedal by som, že nie…“
Snažila som sa doňho vcítiť, ale bolo to ťažké. Sama si zo škôlky veľa nepamätám. Bolo to v Petržke, ale tá škôlka tam už nie je. Ani vychovávateľky si už veľmi nepamätám. Čo ja viem, či si holili pazuchy? Alebo nohy. Neviem, bolo to dávno. A náš Jonathan… Ozaj, toto je prvý raz, čo uvádzam jeho meno. Popravde, volá sa Jonatán, no trocha si to poangličtil, aby to vyznelo viac in. Hrozné… Jasné, že jeho detstvo bolo traumatizované. Kto by dal svojmu decku meno Jonatán? To sa môže stať len na vidieku, no stavím sa, že ani tu ich človek nenájde veľa. Príšerné meno. Jonathan (s „dž“) znie lepšie.
Potom prešiel na druhý príbeh, no ako sám povedal, nevedel, čo z toho sa udialo skôr. Vždy bol hanblivý, no po tomto vraj zostal zdeptaný…
„Celkom obyčajný deň, sedeli sme za stolom a modelovali sme si z plastelíny. Tieto aktivity som mal väčšinou rád, no vtedy mi to nejako nešlo. Neviem, možno to bolo tým, že plastelína bola stará alebo chybne vyrobená, alebo čo… Skrátka, v ten deň nedržala pokope. Decká okolo už mali hady, slimáky, krčahy a neviem čo všetko. Mliagal som to a mliagal, ušla sa mi len hnedá, až som mal zakandené celé ruky. Akoby som sa hrabal v kravskom lajne, a nič z toho. Uvedomil som si, že umelec zo mňa nebude, aspoň myslím, no hanbil som sa. Vtom sa ozvala učiteľka, vraj: „Pozrite na Jonatána…“
„To bola tá istá, čo vtedy… oné?“
„Nie, nie, toto bola stará.“
„Jasné.“
„Ale o to nejde. Ide o ten princíp. Nie aby mi pomohla, ona na to pre istotu upozorní celú triedu. Všetky oči boli na mne. Mali ste počuť ten rehot. Decká vedia byť škodoradostné. Už v škôlke…“
„No jasné, jasné, najmä baby, pamätám si, že keď…“
„Prepáčte, ale kto tu dáva interview, ja, alebo vy?“
„Prepáčte, jasné, o mňa nejde.“
„Presne tak!“
Tu ma nasral. Buzíci vedia byť pekne náladoví. Neviem, či za to môže len ten príbeh…
„Pokračujte.“
„A teraz neviem, čo som chcel povedať…“
„Uhm, decká vedia byť škodoradostné…“
„Presne. Všetky oči boli na mne. A to nie je ako v telke. Tu to bolo horšie. Chcel som to utajiť, no tá krava na to upozornila celú triedu. Trapas jak sviňa.“
„A čo sa stalo potom?“
„Nič. Sfúkla ma ako sirotu, zobrala do umyvárky… tak sme to volali. Bola to veľká spoločná kúpeľňa.“
„Jasné.“
„Vydrhla mi ruky. Za nechtami som mal kilá plastelíny. Ale čo som tým chcel hlavne povedať…? Jáj, no skrátka, decku by sa mali vybavovať veselé veci, a nie zlyhania učiteliek a ich dôsledky.“
„Jasné…“
„A to bol iba začiatok. Potom prišla základná škola a tam to bolo ešte horšie…“
Nemôžem tu skopčiť všetko, no fakt sa zdá, že jeho detstvo bola jedna veľká trauma. O rodine zatiaľ nehovoril, len o škôlke a škole. Niekedy sa ho musím spýtať na rodičov, na situáciu doma a tak…
Potom mi však napadlo, že sa ho spýtam na TO… Musela som to skúsiť. Ísť rovno na vec:
„No dobre, bolo to náročné, iste, ale musím sa spýtať… už vtedy ste si začali uvedomovať, že…“
„Že čo?“
„Ja neviem… že možno nie ste celkom ako ostatní
chlapci…“
Tu sa zamyslel. Áno, chvíľu mlčal a pozrel von oknom a, ak si dobre pamätám, hneď na jeden zo svätých obrázkov, čo má na stene v starobylej obývačke.
„Ja neviem… Možno…“
Pikantné.
„Možno?“
„Hej, možno. Ešte sme len v škôlke.“
„Jasné, jasné, ja len…“
„Zajtra si povieme zvyšok.“
Tomu hovorím studená sprcha. Odpísal ma na celej čiare. Bolo mi jasné, že naše stretnutie by trvalo dlhšie, keby som mu túto otázku nepoložila. Vraj „zajtra si povieme zvyšok“. Ukončil to neplánovane a náhle. Skrýva sa. Chce vojnu, má ju mať! Najprv ma urazil, keď ma odpísal, že on je tu hviezda, že ide len oňho. Nebol trikrát taktný a potom mi svojským spôsobom naznačil, že dnešné stretnutie sa končí a mám vypadnúť. Ale so mnou by si začínať nemal! Nachystám si také otázky, že sa z toho poserie. Dokážem mu, že mňa sa len tak ľahko nezbaví. Pozval si ma a teraz si to vyžerie. Aj šéf uvidí, ako dobre spravil, keď súhlasil s jeho návrhom a vyslal mňa.