Cesta (slovenský jazyk)
1 / 8
Mýtus: Žijeme v slobodnej dobe, ktorá nemá obdoby
Väčšina z nás sa považuje za slobodných takým spôsobom, aký naši predkovia nepoznali. Po tom, čo sme sa my na západe v devätnástom storočí odpojili od tradičného sveta, sme konečne získali schopnosť rozhodovať sa o tom, ako organizovať svet. Strávili sme dve storočia zápasením s rozličnými ideológiami: socializmom, fašizmom, komunizmom a demokratickým kapitalizmom. A zrazu, keď boli všetky tieto idey – okrem jednej z nich – diskreditované, dorazili sme na „koniec histórie“. Zdalo sa, že pádom berlínskeho múru v roku 1989 vyhral neoliberalizmus ako jediná správna cesta organizovania sveta – tá, čo najlepšie umožňuje ľuďom prekvitať a prosperovať. Ale čo potom robíme vo vyspelom svete s rozmáhajúcim sa nešťastím, narcizmom a úzkosťou? Vravia nám, že usilovná práca vedie k úspechu a napriek tomu priepasť medzi bohatými a chudobnými sa dramaticky prehĺbila a sociálna mobilita klesá. V našich životoch sa nachádzajú všemožné druhy fascinujúcich a obdivuhodných zariadení, dosiahli sme nebývalé pokroky v medicíne a aj tak čelíme kríze v životnom prostredí a v humánnosti na desivej úrovni. Je to len niekoľko desaťročí a náš veľký optimizmus sa stratil. Už sa necítime tak sebaisto, ako keď sme vytvárali svojmu svetu štruktúru. Tak koľko sme teda objavili? Budú historici hľadieť na túto éru ako na dobu prosperity, rovnosti a šťastia? Alebo namiesto toho označia rané 21. storočie za vek samoľúbosti; za dobu, v ktorej boli ľudia nešťastní a nenaplnení, keď sa prizerali vzrastajúcim krízam, ale nezasiahli, pretože mali pocit, že neexistujú žiadne uskutočniteľné alternatívy?