Rockové tango
2 / 2
„Zaručujem ti, že ťa už nikdy neprivediem do takej nepríjemnej situácie, ako som to urobila včera, len mi, prosím, pomôž. Tento jediný raz,“ prosíkala som so slzami na krajíčku. Damien mi promptne odpovedal: „Lawsonová, ty si myslíš, že sem môžeš iba tak prísť a ospravedlniť sa? Myslíš si, že to tvoje prosíkanie stačí? Pripomeniem ti, že výpoveď si podala ty! Nemáš právo ma o niečo prosiť. A aj keby som ťa prijal späť, myslíš si, že ti budem platiť desať mesačne? Nebuď naivná. Karta sa zvrtla. Nikto nie je nenahraditeľný a ty tiež nie, drahá!“ Damien mal pravdu. Necítila som sa však vôbec trápne. Vedela som dopredu, že mi nepomôže. Aspoň som to skúsila. Inak by som si celý život vyčítala, že som sa o to aspoň nepokúsila. Dala som sa pomaly na pokorný ústup. „Chápem, Damien, viem, že máš pravdu a právo hnevať sa. Mojich päť minút vypršalo. Ďakujem za tvoj čas a za to, že si ma aspoň vypočul. Zbohom.“ Otočila som sa, no vo chvíli, ako som stlačila kľučku, ešte raz prehovoril: „Kam ideš? Ešte som nedohovoril. Nepovedal som, že ti nepomôžem! Zatiaľ som povedal iba to, čo som si myslel, ale neposlal som ťa preč.“ Prekvapene som otočila hlavu a čakala na jeho ďalšie slová. „Budeme hrať férovú hru, Lawsonová. Niečo za niečo. Pomôžem ti, peniaze dostaneš ešte dnes a koľko len chceš, ale mám tri požiadavky...“ „A ako znejú tvoje požiadavky, Damien?“ ustráchane som sa na neho pozrela, i keď mi bolo jasné, že si strach sršiaci z mojich očí nemohol prečítať. Sťažka som prehltla, pretože som sa bála jeho odpovedí, ktoré som už tušila. Damien sa posadil na kraj postele, neodvážila som sa k nemu pohnúť, až kým ma o to sám nepožiadal. Pomalými krokmi som sa blížila k jeho honosnej posteli. Ponúkol mi svoju dlaň, čakal, kým sa jej dotknem. Skôr nezačal hovoriť. Chvela som sa. Bola som si istá, že cítil moju neistotu, keď som mu podala strachom skrehnutú ruku. Udržiavala som si od neho bezpečnú vzdialenosť. Bola som pripravená aj na možnosť, že ma možno bude chcieť opäť stiahnuť do postele tak ako včera. Vzpierala som sa, keď si ma pritiahol bližšie k sebe. Vzdialenosť medzi ním a mnou predstavoval len jediný krok. Cítila som z neho vyžarovať teplo, ktoré ma svojou silou spaľovalo akoby som stála pred otvoreným ohňom. „Moje tri požiadavky sú jednoduché,“ prehovoril konečne. Keď ma pobozkal na ruku, srdce sa mi pustilo do divého cvalu. Svojím horúcim dychom sa ju snažil zohriať. „Prvé želanie je, že sa ku mne presťahuješ. Bezodkladne, to znamená ešte dnes. Preplatím ti všetky náklady, ktoré sú spojené so sťahovaním. Súhlasíš?“ Od radosti by som bola najradšej tancovala. Toto želanie nebolo len jeho prianím, ale aj mojím požehnaním, pretože od náhlej smrti pani Keeleyovej sa všetko zmenilo. Vďaka Damienovi sme Joy a ja mohli mať opäť strechu nad hlavou. „Samozrejme, Damien, rozumela som. Ešte dnes sa zbalím a prídem. Aké je tvoje nasledujúce prianie?“ Damien sa spokojne usmial. Jeho úsmev v sebe ukrýval niečo živočíšne. Práve to som na ňom kedysi tak milovala. „Po druhé, naučíš ma tancovať, Lawsonová. Chcem, aby si ma naučila tango. Rozumieš?“ Po tejto požiadavke som sa zachvela. Bola som rada, že chcel len toto. „Pochopila som. Nič jednoduchšie ako splnenie tohto želania neexistuje. Sľubujem ti, že budeš ovládať tango ako profesionál. Prejdime k tvojmu poslednému želaniu,“ povzbudila som ho. Dýchanie sa mi podstatne zrýchlilo. Bála som sa toho najhoršieho. Damien premýšľal ako mi svoju poslednú požiadavku oznámi. „Moje tretie želanie je trochu iné než boli tie predchádzajúce.“Hrozivo stíchol a mne sa rozochveli kolená. „Nebudem zbytočne chodiť okolo horúcej kaše a prejdem rovno k veci, Sunshine. Chcem, aby...