Dalibor

Všetko akoby to prestalo. Ako keď pri búrke s posledným hromom zrazu všetko ustane. Krajinou sa rozhostí ticho, ale slnko sa ešte nedostalo cez ťaživé mraky. Obchádzame sa. Spolunažívame v jednom byte. V byte, ktorý sme precízne zariaďovali, tešili sa z každej maličkosti, ktorá sa nám podarila. Či už od kúpy maľovaného črepníka, alebo nakrivo osadenej garniže. Všetko nám bolo také smiešne, také krásne, také naše. Dnes pozerám na črepník, na garnižu, na stolík, stoličky a mám v tele pocit internátnej izby. „Eli? Eli? Eliška?“ Volám niekedy do bytu viac ráz, kým sa ozve pomalé, unudené, alebo zronené: „Prosím?“ Pri tom tóne hlasu sa ma vždy dotkne mráz. Príde mi všetko naše šťastie tak vzdialené, že sa snažím Eli ani veľmi nepýtať, vyhýbať sa rozhovorom s ňou. Aj to je dôvod, prečo sa mlčky obchádzame, raňajkovať a večerať sme začali každý zvlášť. Neznesiem ten pohľad do očí milovanej ženy, ktorá sa zmenila na telo bez duše. Milujem ju rovnako. Rovnako intenzívne, ako kedysi a jej akoby prepli vypínač a bez dieťaťa nemal zmysel život, náš spoločný ani ja. „Je to úžasné, je to fakt skvelé.“ Práve tieto slová som očakával od Eli. Takto som si to predstavoval, že bude sedieť oproti mne, úsmev naširoko a presne toto vysloví. Aj s tým nadšením na konci vety. Lenže oproti mne sedí Dušan a hovorí o rukopise mojej knihy.

Eliška

Nikdy som si nepísala denník. Nebola som toho schopná. Nikdy a ani teraz nie. Akoby zapísanie pocitov, zážitkov a myšlienok bolo definitívne. Akoby práve načmáranie milionkrát znásobilo ich hodnotu. Hlavne v prípade tých negatívnych. To by som neprežila. Nikdy a ani teraz. To už vôbec nie. Mojím denníkom sa teda, prirodzene, stala Peťa. Síce takým s povytrhávaným alebo prázdnymi stranami, ale tak je to asi aj lepšie. Do nej si zapisujem, v nej filtrujem aj vymazávam, no popravde ani jej nedokážem povedať všetko. Vlastne nikomu. Ani sebe nie. Snažím sa umlčať to kričanie duše. Vedome si zapchávam uši, zakrývam oči a srdce balím do celofánu. Nech už nikdy viac k nemu neprenikne bolesť. Netuším, kam sa podel môj život. Ten, ktorý som tak veľmi milovala. Kde je môj muž? Ten pevný základ mojich citov. Ten, ktorého rozstrapatené vlasy, trojdňové strnisko a svetský postoj k životu som ešte donedávna tak zbožňovala. Kde som sa stratila ja?! Moje sny, viera a túžba po okamihoch, ktoré napriek tomu, že sú dokonale nedokonalé dnes, budú ešte nedokonalejšie zajtra. Kde sú moje vnútorné presvedčenia, morálne zásady a citová nemennosť? Tuším sa stratili medzi ocikanými tehotenskými testami s prekliatou jednou čiarkou a bločkami z registračnej pokladne s jedinou položkou „ovulačný test“. Daliborovou neprehliadnuteľnou nechuťou dokonale vyváženou mojou živelnou túžbou stať sa mamou. Byť mamou! Hneď dnes! Alebo najneskôr zajtra! Byť ňou budúci mesiac aj ďalší rok. O desať, dvadsať i päťdesiat rokov. Navždy! Donekonečna! Jednoducho stále... Tuším mi z toho šiblo. „Eliška?“ z tupého zízania na dvere gynekologickej ambulancie ma prebral známy ženský hlas. „Ahoj, dievča moje zlaté,“ šveholil bez prestania.