„Ahoj.“ Mama sa usmiala a jemne otvorila dvere. „Smiem vojsť?“ „Jasné,“ odpovedala som, nechápala som, prečo je taká nervózna. Potom som zbadala rámček v jej rukách. „Chcem, aby si toto mala,“ povedala, a ukladala rámik na vrch mojej poličky, vedľa zarámovanej vianočnej pohľadnice od Leyly a Jacka. Sadla som si na posteľ, aby som to lepšie videla. „Uvedomila som si, že by si to mala mať, a je jediná, ktorá prežila moju nešikovnosť.“ Bola to fotka môjho otca, ktorému som sedela na ramene a hrdo sa usmievala. Smiala som sa, mala som futbalový dres a držala trofej. Usmiala som sa pri pohľade na ňu. „Ďakujem.“ „Zbožňoval, keď sa mohol pozerať, ako hráš futbal,“ odpovedala. Skúmala som obrázok, ale nemohla som ten moment nikam priradiť. Vyzerala som, že tam mám tak päť alebo šesť rokov. Možno som bola príliš malá, aby som si to pamätala. „Chápeš, prečo nemám žiadne jeho fotky, že?“ opýtala sa ma. Prikývla som. „Dobre, a teda neznamená to, že ty nemôžeš.“ Nevedela som, čo povedať. Bolo zrejmé, že jej dalo zabrať podeliť sa so mnou o tento pocit. A chcela som jej povedať, ako veľa to pre mňa znamená. Mala som ju asi objať. Ale len sme tam tak trápne stáli, bolo pre nás ťažké dokonca sa aj jedna druhej pozrieť do očí, nieto sa ešte dotknúť jedna druhej. „Tak, aká bola párty?“ opýtala sa konečne, aby prelomila citové napätie. „Bola to párty,“ odpovedala som s nezáujmom. „Povedal ti niekto niečo na ten sveter?“ skúšala ďalej. „Ale nie!“ zvolala som, krútiac hlavou. „Čo?“ spýtala sa vystrašene. „Zabudla som na svoj sveter,“ vysvetlila som jej, naštvaná sama na seba. „Nemôžem tomu uveriť, že som ho tam nechala.“ „Nemôžeš si tam poň zájsť a vziať si ho?“ opýtala sa, lebo nechápala moju dilemu. „No... bolo to v dome môjho bývalého, takže si nemyslím, že by to bol najlepší nápad.“ „Bývalého priateľa?“ zvolala mama neveriacky. „Vie Evan o tom, že si tam bola?“ Previnilo som stisla pery. „Nie. A asi mu to ani nepoviem.“ „Tak veľa šťastia,“ povedala jemne, s pokývaním hlavy.