Boj o štát
1 / 2
VOJENSKÝ VÝCVIKOVÝ PRIESTOR LEŠŤ, SLOVENSKO
ROBERT G. Allen sledoval pohyb mužov na lúke a snažil sa rozpoznať aj ten najmenší náznak zmeny. Podchvíľou si niečo upravil na svojej optike od firmy Schmidt and Bender, aby do nej premietol neustále sa meniace klimatické podmienky. Na vzdialenosť do sto metrov nemá vietor ani vlhkosť v podstate žiaden vplyv, ale rád si pridal jas tak, aby mal čo najsvetlejší obraz. Sledoval mužov a do pamäti si vrýval ich postavenie. Prehodnocoval ich strelecké schopnosti a vyberal si ciele podľa dôležitosti. Načasovanie bolo pri ich práci všetkým. Dlho sa nič nedialo, ale potom to prišlo. Skúmal ich tváre a premýšľal, čo sa deje v ich hlavách. Niečo sa zmenilo. Trvalo mu pár sekúnd, kým to pochopil. Zameral si najvzdialenejšiu časť tábora. Bol tam nejaký chlap, ktorý vyzeral, že každú chvíľu skolabuje. Pri ňom stáli ďalší dvaja. Úplne iní ako zvyšok. Starší a zamračenejší. Ich tváre mali ostré rysy a jastrabie výrazy. Svrbel ho prst, len ich zazrel. Nezašpinené uniformy ako z čistiarne a podpažné puzdrá ako zo zlého filmu. Na hlavách šiltovky s krátkym šiltom. Jeden z nich, pravdepodobne najvyššia šarža, mal pri uchu mobil a rozhovor, ktorý viedol, mu zrejme nebol ani trochu príjemný. Popri počúvaní štekal rozkazy na toho druhého a ten na toho tretieho, ktorý bol pred infarktom. Najvyššia šarža zložila a zvyšní dvaja sa rozpŕchli do priestoru. Allen zvrtol hlavu a zadíval sa do lesa. Jedna sekunda. Druhá sekunda. Prižmúril oči a díval sa rovno smerom, odkiaľ očakával nejakých útočníkov. Nič. Rýchlo sa znovu otočil k najvyššej šarži. Videl mu do tváre tak, akoby stál pol metra od neho. Doriti, oni to vedia! Dokázal odčítavať z pier, ale len v angličtine a ruštine. Slovenčina nepatrila medzi preferované jazyky Americkej námornej pechoty. Prestal sledovať tváre a opäť sa zameral na širší obraz tábora. Jedna čistá uniforma obehla postupne všetkých inštruktorov a zreprodukovala im rozkazy. Inštruktori okamžite ukončili výcvik a privolali k sebe mužov. Inštruktáž nebola dlhá. Najväčší rozruch sa konal pri tréningu boja zblízka. Desať zablatených a upotených mládencov sa rozbehlo naprieč táborom smerom k autám prikrytým maskovacou sieťovinou. „Šéf, tu Blesk. Vedia o nás,“ prehodil nezaujato. Cítil, že to každú chvíľu začne. Dunnova odpoveď nestála za veľa: „Tu Šéf. Vidím, ale nemáme oprávnenie zasiahnuť.“ A na čo čakáme? Kým nás postrieľajú? Lietalo Allenovi hlavou. Samozrejme, jeho racionálne ja vedelo, o čo ide. Nemohli strieľať prví, ale nedostali šancu vyriešiť to bez výstrelu. „Tu Blesk, mám minimálne dve čisté uniformy v tábore. Chcem si ich zaradiť na vrchnú priečku zoznamu ešte pred tým, než nám zmiznú.“ Kapitán Roger Dunn si to vypočul so znepokojením. Slúchadlo vysielačky si s nadporučíkom Uhliarom menili po minúte, no odpoveď z operačného strediska im to aj tak neurýchlilo. Kapitán Šimonovič vydal rozkazy a veci boli v pohybe, ale sám mal šéfov, a kým na generálnom štábe nerozhodnú, že môžu strieľať, tak on – obyčajný kapitán – nemohol robiť nič. Situáciu komplikovala medzinárodná povaha problému. Nikto nechcel vydať rozkaz, aby nemusel prebrať zodpovednosť, keď sa to poserie. A poserie sa to. To vedeli všetci. Blesk počul štartovať motor. Jeden a potom druhý. Muži, ktorí cvičili streľbu z dlhých zbraní, zaujali palebné postavenie. Nebolo pochýb, že vedia, kde sú protivníci. V druhej časti tábora pri maskovacích sieťach to vrelo. Allen si najskôr myslel, že prebehne nastupovanie do áut a rýchle stiahnutie z pozícií. Možno nepadne ani jeden výstrel a o všetko sa postarajú helikoptéry. Už to začínal vidieť optimisticky, takže bolo jasné, že sa to v momente pokazí. Muži pod sieťami preberali zbrane a bežali späť, pripravení na boj. „Šéf všetkým, stále nemáme oprávnenie zasiahnuť. Zostaňte na miestach.“ „Na to sa môžeme vysrať,“ zašomral Gunner/Niney. „Riešime to so slovenskou stranou, musia čakať na potvrdenie zhora.“ „Nerád to pripomínam, Šéf, ale ak nevystrelíme prví, tak sa na nich o minútu budeme dívať zhora,“ poznamenal Blesk/Allen. Šéf/Kapitán Dunn to prešiel bez povšimnutia. V ich jednotke nefungovala subordinácia ako v klasickej armáde. Všetci vedeli kto je šéf, ale keď mal niekto pripomienku, povedal ju pekne od pľúc, hodnosť-nehodnosť. Väčšina na to bola zvyknutá ešte zo svojich predchádzajúcich jednotiek. CAG a DEVGRU sa na pane, áno, pane nikdy nehrali. „Rabín, Dvojičky, váš status?“ pokračoval kapitán. Bez odpovede. Chvíľu počkal a zopakoval výzvu. Ozval sa mu Bill Hickley: „Zaujali sme pozíciu v prírodnej priehlbine cca desať metrov od tábora. Rabín šiel ešte bližšie.“ „Ako blízko?“ „No ak sa pohne ešte o meter, tak sa bude môcť pridať k ich tréningu boja zblízka.“ Roger Dunn prikývol, aj keď to nevidel nikto z tých, ktorých sa odpoveď týkala. „Situácia v tábore?“ „Nič dobré, Šéf. Hromadné vyzbrojovanie. Videl som chlapov so šesťdesiatkou a dvoch s Milkor MGL.“ „Šéf, tu Oko. Severovýchodný koniec tábora pri tých vreciach s pieskom. Majú skurvený Striker štyridsiatku!“ skočil na linku Kyle Cosgrove. Kapitán si priložil ďalekohľad k očiam. Tá informácia nebola úplne presná, no na situácii nič nemenila. Nešlo o americký automatický štyridsaťmilimetrový granátomet, ale o nemecký. V niečom to bolo dokonca ešte horšie. Ten nemecký dokázal vystreliť až šesť granátov za sekundu. „Roumen. Tvoje ihrisko, tvoj návrh?“ otočil sa Dunn na veliteľa slovenských prieskumníkov Romana Uhliara. Ten práve organizoval niekoľko svojich mužov cez krátkovlnnú vysielačku. Len bezradne pokrútil hlavou. „Počkať na prvý výstrel, alebo sa zdekovať. Inej možnosti niet,“ odvetil napokon a Američan prikývol. Vzápätí obaja informovali mužstvo. „Všetkým. Zamerajte ciele, nech po ich prvom výstrele padne polovica tých hajzlov.“ „Tu Blesk, mám toho so šesťdesiatkou.“ „Tu Oko, štyridsaťmilimeter zameraný.“ „Tu Gunner, beriem si prvú líniu.“ Postupne sa Dunnovi ohlásila polovica mužstva, rovnako ako jeho slovenskému náprotivku. Viac nestihli. Niekoľko mužov v tábore hodilo pred seba malé kovové trubičky, ktoré začali v priebehu pár sekúnd produkovať dymovú clonu. Vedia, že nemôžeme strieľať, uvedomil si Bob Allen, ale k hlbšej úvahe sa nedostal. Keď sa zdvihol dym do výšky dvoch metrov, začul výkrik a tlmený zvuk podobný tomu, čo vydáva tenisový nahrávací stroj, sprevádzaný hlasným štekotom streľby rýchlopalných zbraní. Zadnú časť tábora ešte nestihol zakryť dym, preto videl záblesky z hlavní veľmi jasne. Mal zamierené. Ľahko potiahol spúšť a vystrelil. Na túto vzdialenosť nemohol náboj 7,62x51 urobiť nič iné, iba dopadnúť tam, kam ukazoval zameriavací kríž, a rozbiť to, do čoho narazil. Nanešťastie pre guľometčíka to bola hlava. Spätný náraz by nezvyknuté rameno zneistil, ale Bob Allen vedel presne, čo od svojej zbrane očakávať. Okamžite preniesol stred zameriavacieho kríža. Obsluha granátometu GMG, ukrytá za vrecami s pieskom, práve padla na zem s dierou v hrudníku. Nepochyboval, že to bola zásluha druhého snajpra v ich tíme Kyla Cosgrova. Našiel si ďalšieho ozbrojeného muža a stlačil spúšť. Presne v tom istom momente sa pri jeho pozícii rozpútalo peklo. Časovaný výbuch granátu niekoľko metrov pred cieľom tak, aby špeciálna protipechotná náplň spôsobila čo najväčšie škody. Telom mu prešla ostrá bolesť, akoby ho niekto prebodol ohnivými šípmi. Ľavú ruku skoro necítil. Ramenom mu preleteli dve šípky a drobné zúbky na hrote sekali všetko, čo mali pred sebou. Ďalšia šípka prešla pod kľúčnou kosťou a vyletela chrbtom. Niekoľko ďalších mu dralo chrbát a nohy. „Fuck it!“ Zaťal zuby, brušné svaly, zhlboka sa nadýchol a zacielil. Bolesť mu rozostrila zrak, no vedel, že tam dole nie je nikto z dobrých. Zacielil na nejasnú postavu v tábore a vystrelil. Okolo jeho pozície sa ozýval jeden bolestný výkrik za druhým. Pálilo ho v hrudi a nedarilo sa mu nadýchnuť. Ľavá ruka sa mu podlomila. Pokúsil sa prevaliť na chrbát. Pľúca mal v jednom ohni. Desiatka granátov explodovala a vystrelila do priestoru neuveriteľných tisícstotridsať oceľových mini šípov. Nič, čo sa nachádzalo na tých dvadsiatich metroch štvorcových, im nemohlo uniknúť.