Prišlo to absolútne nečakane a odkiaľsi zhora. Bum! Uvedomila som si bolesť. Niečo alebo niekto zapríčinil, že moje telo absolútne nečakane vyletelo do vzduchu. Vykríkla som, predviedla salto vzad a tupo dopadla na chrbát o pár metrov nižšie. Dlho sa vôbec nič nedialo. Nastalo ticho. Nedoliehal ku mne nijaký zvuk – nijaké svišťanie lyžiarov, nijaký hukot vleku, nijaký vietor. Akoby celý svet znehybnel. Zavrela som oči a vychutnávala si ten pokoj. Zvláštne ma tešil. Vnímať ho sa mi zdalo bezpečnejšie, ako zisťovať, čo sa vlastne stalo. „Nikola?“ zaznelo v diaľke nado mnou. Bol to neznámy chalanský hlas. Znel fakt vydesene. To ma prinútilo vrátiť sa do reality. Otvorila som oči. Pred sebou som mala sivé nebo, z ktorého ešte stále snežilo. A vrátili sa aj všetky obvyklé zvuky rušného lyžiarskeho strediska. „Nestalo sa ti nič?“ ozval sa ten istý hlas, tentoraz úplne zblízka. Premohla ma zvedavosť. Začala som pohľadom hľadať človeka, ktorý o mňa prejavuje toľkú starosť. A skoro ma, tam na tom prekliatom svahu, trafil šľak.
Doparoma, veď je to Sebastián! Posledný človek, s ktorým by som chcela mať patálie! „Nika?“ oslovil ma opäť. Odkiaľ vie, ako sa volám? Poznáme sa z videnia, to áno, no ešte nikdy sme sa nerozprávali. Preto mi prišlo divné, že sa o mňa zaujíma... tak zrazu... Prečo? Čo sa stalo? Naklonil sa nado mňa. Nahmatal mi pulz. „Bolí ťa niečo?“ Svet sa okolo mňa zakrútil, keď som sa pokúsila zdvihnúť. Nešlo to. S pochmúrnym výrazom som zaostrila na svoje divne pokrútené a roztrasené nohy. „Čo robíš?“ opýtal sa Sebo. „Chcem vstať. Buď mi pomôž, alebo mi uhni z cesty.“ Chvíľu na mňa nepohnuto hľadel. Potom ma prekvapivo ľahko vytiahol do stoja. Na okamih som zaváhala, počkala som, pokým pominie závrat, a odstrčila som ho od seba. To som však nemala robiť. Rozhodne nie tak prudko a už vôbec nie na strmom lyžiarskom svahu. Zošmykla som sa. No skôr ako som stihla zase spadnúť, bol Sebo pri mne. Strhol ma do svojho náručia. „Mám... trocha... závrat,“ podarilo sa mi povedať. „Okej. Zostanem tu, kým ti nebude lepšie.“ Vydýchla som úľavou a zakvačila mu prsty do vetrovky. Mlčali sme. Zo všetkých síl som sa snažila pozbierať. Uvedomovala som si, že na ňom visím ako zúfalá trapka a že to začína byť všetkým, ktorí lyžujú okolo nás, podozrivé. „Nechystáš sa omdlieť, však?“ uisťoval sa. „Myslím, že nie.“ „To je dobre.“ Znova mi skontroloval pulz. Počúval, ako dýcham. Končekmi prstov ma jemne pohladkal po tvári. Zrejme iba zisťoval stav mojej pokožky, no mňa tá náhla intimita medzi nami zaskočila. Rýchlo som pohla hlavou. „Môžeš sa na mňa pozrieť, prosím? Rád by som skontroloval tvoje zrenice.“ Neochotne som poslúchla. Vedela som, že ma nezvádza. On sa mi len snaží pomôcť. Lenže opätovný pohľad na jeho tvár ma zneistil. Už sa Táničke vôbec nečudujem, že na Seba zakaždým hodí vrelý úsmev. Takto zblízka bol pekný až hrôza. Sivé oči, tmavogaštanové vlasy, na koreni nosa hŕstka pieh. A ten jeho upokojujúci hlas! Roztápal pochybnosti, búral zábrany, kalil jasný rozum.
„Všetko v poriadku,“ skonštatoval. Zažmurkala som a pokúsila sa rozpamätať na fakty. „Čo sa stalo?“ „Zrazil som ťa.“

Priblížiť Oddialiť

Ďalšie tituly, ktoré by sa vám mohli páčiť