Dáždnik pre Tamaru
2 / 7
Stál asi meter odo mňa a mysľou mi preleteli Sonine slová: „Božský. A to jeho telo. Chápem, že si vtedy neodolala.“ Akoby pochopil, na čo myslím. Na okamih sa zatváril chlipne, oblízal si pery a zdvihol obočie, čakajúc na odpoveď. „Odkedy si mi dal tie listy, nemám pokoj“ vysypala som zo seba a cúvla o krok ďalej. „Neboj sa ma,“ usmial sa, keď si všimol môj ústup. „Nevrhnem sa na teba ako vtedy.“ Zamračila som sa. Ja krava, nemala som ho vyzývať na rozhovor. Nikam to nevedie. „To ti ani neradím. Len som ti chcela povedať, že ma to mrzí. Vyhodila som ťa preč, ani som sa neopýtala, ako sa ti darí v Austrálii.“ „Povedala si, že my dvaja si nemáme čo povedať,“ zopakoval moje slová spred pár týždňov. „Lebo pre mňa nebolo ľahké pozerať sa ti do očí. Po tom, čo sa stalo, som chcela zabudnúť a ty si mi všetko pripomenul,“ priznala som. „Spomenula si si na tú noc?“ opýtal sa drzo a pristúpil opäť bližšie. „Bol to omyl. Vybavil sa mi moment, keď si Tamara vypočula náš rozhovor a pochopila, že sme ju podrazili. Dodnes vidím bolesť a sklamanie v jej očiach. Cítila som sa strašne a ona určite ešte horšie, keď sa takmer zabila. Ale nechcem to rozpitvávať. Skôr ma zaujímalo niečo iné,“ povedala som a opäť som pohľadom preskúmala okolie vstupu do domu. Nikto nablízku. „Počúvam,“ vyzval ma Juraj. Pozrela som mu na široké ramená. Tie, ktoré ma deň po styku s ním objímali, keď ma uisťoval, že zabudneme. Určite si neprestal chodiť do posilňovne. A určite si v Austrálii pobláznil veľa žien, kým ja som si budovala kariéru, spoločný život so Šimonom a Tamara zo zúfalstva vymýšľala plán pomsty. „Ako to prebiehalo, keď si sa objavil v liečebni?“ Zatváril sa vážne. Akoby si presne vybavil scénu, keď tam prišiel. „Sedela v miestnosti, kde bol televízor a asi ďalší traja pacienti. Dávali nejaký film a zdalo sa, že je ním zaujatá. Keď k nej podišla sestra a povedala jej, že má návštevu, zatvárila sa prekvapene. Potom sa pozrela mojim smerom a akoby sa na zlomok sekundy usmiala. Možno sa mi to len zdalo, lebo potom odvrátila tvár k stene, smerom odo mňa aj od obrazovky. Prisunul som si k nej stoličku. Neodtiahla sa, no ani sa na mňa viac nepozrela,“ rozprával a ja som si všetko v duchu predstavovala. „Ako dlho si tam sedel? Povedal si jej niečo?“ chcela som vedieť. Zhlboka sa nadýchol. Nebolo pre neho ľahké hovoriť o tom. „Pár minút. No bolo to, akoby som hovoril sám so sebou. Nevydala ani hlások, nijako mi nenaznačila, že ma počúva. Ktovie, či ma vôbec vnímala.“ Odmlčal sa, ja tiež. Potom pokračoval: „Povedal som jej, že som sa vrátil po rokoch z Austrálie a chcel som ju vidieť, lebo mám na ňu len tie najkrajšie spomienky. Rozprával som jej, ako sa líši život tam a v Európe, opisoval som jej svoj byt s krásnym výhľadom. Spomenul som aj svoju prácu, no ani sa nepohla. Sústredene sa dívala na bielu stenu...“ „Vyzerá ako... ako blázon?“ opýtala som sa nesmelo. Juraj sa zasmial. „Nie. Vyzerá presne ako pred rokmi. Je krásna. Len má oveľa dlhšie vlasy. Pôsobí tak mlado, akoby ju čas obchádzal.“ Zamyslela som sa. „A čo povedala sestra? Komunikuje s ostatnými alebo nehovorí vôbec?“ opýtala som sa napokon. „Vraj vníma úplne všetko, len neprejavuje žiadne emócie. Komunikuje len veľmi málo, aj to len čo sa týka základných vecí, ako pozdravy, poďakovanie a podobne. Nevytvára si žiadne priateľstvá, nikomu sa nezdôveruje a nezúčastňuje sa na spoločných aktivitách. Je ako telo bez života,“ dodal smutne. „Tak veľmi som si prial, aby sa na mňa aspoň pozrela, aby na krátku chvíľu vrátila minulosť a dovolila nám zažiť v spomienkach tú lásku, čo sme k sebe cítili...“ Cítila som, že sa rozplačem, ak sa nestane zázrak. Nestal sa. Počúvala som ho a tíško ronila slzy. „Máš pravdu. Zničili sme ju. Mali sme vtedy myslieť na dôsledky. Jedna hlúpa noc, ktorá pre nás nič neznamenala, ju zabila. Ona nežije, len existuje. Sedela tam ako smutná princezná, ktorú už nikto nikdy nerozosmeje. Spomínaš si, ako sa rada smiala? Ako jej pri tom žiarili oči? Roky bola pre mňa bohyňou, mojim všetkým. Na iné ženy som nemyslel ako na sexuálne objekty. Bol som s ňou veľmi šťastný, lebo bola dokonalá. Aj pri hádkach vedela rezignovať a povedať- Miláčik, ľúbim ťa príliš, aby som čas, ktorý môžeme byť spolu, strácala takýmito hlúposťami. Radšej ma objím.“ Tváril sa smutne. Odrazu akoby chlap, ktorý si len pred chvíľou predo mnou chlipne oblizoval pery, neexistoval. Akoby tu vôbec nebol. Bol tu len muž, ktorý si naplno uvedomoval, že raz bol šťastný. A že už možno nikdy nič podobné nezažije.