Dlhý list mame
1 / 7
„Waris,“ zašepkala zrazu matka, „a nepresvedčila si sa medzitým, že vyriezka je správna?“ Spadla mi sánka. Nevedela som, čo na to povedať. Predstierala som, že som nerozumela. „Prosím?“ Obrátila sa ku mne a pozrela mi priamo do očí. „Pýtam sa, či dnes neschvaľuješ, že aj ty si podstúpila vyriezku.“ V izbe nastalo také ticho, že by bolo počuť spadnúť špendlík. Vzápätí som vyskočila a osopila sa na matku: „Ako sa opovažuješ spýtať sa ma na niečo také! Veď ja pre tú vyriezku mesiac čo mesiac ustavične trpím! A ty mi do očí povieš, že to bolo správne?“ Zúrila som od zlosti i zdesenia. „Mama, dostávam množstvo listov, ľudia mi volajú, stretla som stovky dievčat a žien, ktoré sa stali obeťami mrzačenia. Tie hrôzy, ktoré mi opisovali, ma budú prenasledovať v snoch do konca života. Čo môže byť dobré na zákroku, ktorý spraví zo ženy doživotnú mrzáčku?“ „Ale Waris, to je predsa naša tradícia. Dievčatám sa po stáročia robí vyriezka. Tak sa z nich stávajú ženy a môžu sa cítiť ako plnohodnotné členky spoločnosti. Ich rodiny sú hrdé, že...“ „... že ich môžu predať ako kus dobytka,“ skočila som jej do reči. „Pravdaže, viem, že žena bez vyriezky si nenájde manžela. Pravdaže, viem, že za neobrezanú ženu nikto nedá ani ťavu. Ale azda sa už konečne nájde niekto, kto to zastaví, kto povie nie. Vyriezka nás veru nemôže napĺňať hrdosťou, naopak, mali by sme sa za to hanbiť!“ Matka sa zrazu strhla a prenikavo vykríkla. Zachvátil ju silný kŕč, opäť sa zvíjala od bolesti. A ja som tam len sedela a nevedela, čo si počať.