Duchovný núdzový stav

Pri hlave som cítil chlad kovu. Ako k tomu vôbec došlo? Skutočne som sedel v ošumelej izbe motela, na spánku som mal priloženú zbraň, jej kohútik pripravený vystreliť. Po tvári mi stekal pot, srdce mi prudko búšilo. Ruky sa mi nekontrolovateľne triasli. Nikto nevedel, kde som. A zdalo sa, že nikomu na tom nezáleží. Nemal som dôvod žiť. A tak som bol pripravený zomrieť. Už som videl nadpis na svojom nekrológu: „Dar Sandersen, medzinárodný hotelier, rozvedený otec troch detí, zomrel vlastnou rukou vo veku 44 rokov.“ Ale keď som zavrel oči a začal som sa nahlas modliť svoju poslednú modlitbu, stalo sa niečo neočakávané – nie, bolo to zázračné. Pocítil som závrat a spadol som na zem, zbraň mi pritom vypadla z ruky. Ako som tam nehybne ležal, mojím telom začalo prestupovať oslnivé biele svetlo. Skôr ako odmietnete tento môj príbeh, musíte vedieť, že som bol vždy rozvážny človek, ktorý stojí pevnými nohami na zemi. Nikdy predtým sa mi nič podobné nestalo. Vždy som sa usmieval, keď som počul mystické príbehy, odmietal som ich ako nehodnoverné a nespoľahlivé. Nerozprával som sa – a stále sa nerozprávam – s anjelmi, ani sa v živote neriadim podľa hviezd. A predsa nemôžem odmietnuť alebo poprieť, čo sa mi stalo v tej motelovej izbe len pred dvanástimi mesiacmi. Zažil som božiu prítomnosť? Duchovné prebudenie? Alebo to bola jednoducho fyzická reakcia na veľký stres, ktorý som prežíval? Pravdupovediac, neviem. Viem však, že čo sa tam stalo, dalo do pohybu sériu udalostí, ktoré premenili každý prvok života, aký som dovtedy poznal. Svetlo bolo jasnejšie a jasnejšie. O chvíľu som sa začal triasť na celom tele, ako keby som mal nejaký silný záchvat. Pot ma zalieval prúdom a ruky, nohy a trup sa mi triasli, keď som ležal na studenej špinavej podlahe. Zdalo sa mi, že to trvá večne. Potom, zdanlivo odnikiaľ, prišli slová, ktoré prenikli do môjho najhlbšieho vnútra: „Tvoj život je vzácny a ty si omnoho dôležitejší, ako si uvedomuješ.“ To bolo všetko. Keď mi mysľou prebehli tieto slová, prestal som sa triasť. Len som tam ležal, celý spotený, a uprene som hľadel na strop. Nikdy v živote som nezažil taký vnútorný pokoj. Naplno som cítil svoje telo, svoje srdce. Život je vzácny a ty si omnoho dôležitejší, ako si uvedomuješ. Po chvíli som pomaly vstal a zbalil som si veci. Hlboko vo mne sa niečo zmenilo, aj keď to neviem vysvetliť, len som to cítil. Už som si viac nechcel vziať život. Možno mal ten hlas pravdu, možno bolo vo mne omnoho viac, ako som si bol v danej chvíli vedomý. Keď prežívame ťažké časy, často si myslíme, že svet vidíme taký, aký v skutočnosti je. Nie je to však pravda. Jednoducho sa dívame na svet cez okuliare našej beznádeje. Na veci sa pozeráme smutnými, zúfalými očami. Pravda však je, že keď sa začneme cítiť lepšie, náš svet bude tiež vyzerať lepšie. A keď sa znova vrátime do stavu vnútornej radosti, aj vonkajší svet bude odrážať tento pocit. Zistil som, že svet je ako zrkadlo. Od života nedostávame to, čo chceme, ale kým sme. Zistil som aj to, že náš život prechádza rôznymi obdobiami a bolestné časy nikdy netrvajú večne. Verte tomu, že zima vášho smútku povedie k letu vašej radosti, rovnako ako jasná žiara rána príde vždy po najtmavšej noci.